#Braxatoris Andrej, alias Sládkovič

KLAUDIA STYKOVÁ, VIII C:  ANDREJ BRAXATORIS – SLÁDKOVIČ

GYMNÁZIUM MIKULÁŠA KOVÁČA, MLÁDEŽNÍCKA 51, BANSKÁ  BYSTRICA

DEJEPISNÁ  OLYMPIÁDA – KRAJSKÉ KOLO – KATEGÓRIA A

3. ročník, školský rok 2010/2011

Dátum odovzdania:   18. 02. 2011

Spracovala:                 KLAUDIA STYKOVÁ, VIII C

Konzultantka:            PaedDr. Emília Uhláriková

OBSAH                                                                                                   STRANA

ÚVOD                                                                                                     3

1.    ANDREJ BRAXATORIS – SLÁDKOVIČ                             4

1.1 ANDREJ                                                                                            4

1.2 VZDELANIE – MLADÉMU SA SVET USMIEVA                     4

1.3 LITERÁRNA TVORBA                                                                  4

1.4 MARÍNA A DETVAN                                                                     5

2. EVANJELICKÝ KŇAZ V HROCHOTI                                    5

2.1 VTEDAJŠIE  POMERY A SITUÁCIA NA HROCHOTI            5

2.2 ZAČIATOK KŇAZSKÉHO ÚČINKOVANIA                               5

2.3 SOBÁŠ  S ANTÓNIOU JÚLIOU SEKOVIČOVOU                     6

2.4 REVOLUČNÉ ROKY V OSOBNOM I SPOLOČENSKOM ŽIVOTE      7

2.5 „ČO JE AJ TÁ  HROCHOŤ NA TAKOM HRBÁČI, ALE SA MI ZA  TO NA HROCHOTI PÁČI.“                                                                                                                10

2.6 RODINA SA ROZRASTÁ                                                          11

2.7 SNAHA O ZÍSKANIE NOVÉHO MIESTA                              11

3. EVANJELICKÝ KŇAZ V RADVANI                                    13

3.1 RADVAŇ – V NOVOM DOMOVE SA NA STARÝ NEZABÚDA     13

4.   SÚČASNÁ EVANJELICKÁ FARÁRKA V HROCHOTI – MGR. BEATA             FRAŇOVÁ O ANDREJOVI SLÁDKOVIČOVI                                15

5. ZÁSTUPKYŇA MATERSKEJ ŠKOLY ANDREJA SLÁDKOVIČA   V HROCHOTI – ANNA SELECKÁ O ANDREJOVI SLÁDKOVIČOVI                 15

 ZÁVER                                                                                                       16

 ZOZNAM PRAMEŇOV                                                                            17

 PRÍLOHY                                                                                                   20

ÚVOD

Hrochoť, môj domov. Miesto, kde som prežila celý svoj doterajší život. Tu som urobila prvé kroky, vyslovila prvé slová, prežila prvé pády, či spoznala prvých priateľov. Aj toto je jeden
z dôvodov, prečo som sa rozhodla napísať prácu práve o Andrejovi Sládkovičovi. Spojil svoj život s Hrochoťou. Deväť rokov mu bola domovom.

Cieľom mojej práce je zobraziť Andreja Sládkoviča ako evanjelického kňaza, jeho kňazské
účinkovanie v Hrochoti a v Radvani.

Prvú kapitolu práce som venovala detstvu, dospievaniu, štúdiu a literárnej tvorbe Andreja Sládkoviča.

V práci som sa predovšetkým zamerala na pôsobenie Andreja Sládkoviča ako evanjelického kňaza v Hrochoti, skúmala som jeho pracovný, ale aj osobný život. Pokúsila sa čo najlepšie popísať jeho účinkovanie na evanjelickej fare v Hrochoti, vykresliť jeho bežný deň, či
zachytiť atmosféru jeho domácnosti. Zaujímalo ma, čo Andrej Sládkovič na Hrochoti prežíval, aký vzťah si k nej vybudoval. Životu Andreja Sládkoviča v Hrochoti som venovala druhú kapitola, ktorú považujem za nosnú kapitolu mojej práce.

Tretiu kapitolu som venovala pôsobeniu Andreja Sládkoviča na radvanskej fare, ktorá sa mu po odchode z Hrochote stala novým domovom.

V štvrtej a piatej kapitole som využila metódy orálnej histórie. Súčasná evanjelická farárka v Hrochoti – Mgr. Beata Fraňová rozpráva o Andrejovi Sládkovičovi, na jednej strane ako
o významnej osobnosti našich dejín, a na strane druhej, o evanjelickom kňazovi, jej predchodcovi.

V piatej kapitole zástupkyňa Materskej školy Andreja Sládkoviča a bývala riaditeľka osvetového strediska v Hrochoti, Anna Selecká, spomína na slávnosti organizované pri
príležitosti výročia príchodu Andreja Sládkoviča na hrochotskú faru.

Písaniu mojej práce predchádzalo riadne štúdium literatúry, ktorá je komplexne obsiahnutá v bibliografiách. Pracovala som „za stolom“, ale i v teréne, čím som
sa vynasnažila svoju prácu povzniesť na úroveň historického výskumu.

Hlavnou opornou literatúrou, z ktorej som v práci vychádzala bola kniha Cyrila
Krausa „Život a dielo pohronské slávika – Andrej Sládkovič – život a dielo v dokumentoch“.

Kombináciou podrobného štúdia literatúry, stacionárneho – pobytového výskumu a orálnej
histórie  som sa pokúsila o naplnenie svojho cieľa.

V práci som použila priamu metódu, metódu sondy, historickú a kultúrnu antropológiu.

1. ANDREJ BRAXATORIS – SLÁDKOVIČ

1.1        ANDREJ

Andrej Sládkovič, občianskym menom Andrej Braxatoris, sa narodil 30. marca 1820 v meste Krupina. Otec, Andrej Braxatoris, bol učiteľom národnej miešanej školy
a literárne činným slovenským vzdelancom. Matku Teréziu, rodenú Bartolomeidesovú, stratil v mladom veku, v 13. rokoch. Narodil sa ako ôsme zo štrnástich detí. Jeho otec neskôr vstúpil do druhého manželstva s Elizabetou Kellnerovou, s ktorou mal ďalšie 3 deti.

1.2        VZDELANIE – MLADÉMU SA SVET USMIEVA

Od roku 1826 navštevoval Andrej Sládkovič ľudovú školu, kde mu bol učiteľom i jeho otec. Neskôr v štúdiu pokračoval na piaristickom gymnáziu, ktoré sa taktiež ako aj ľudová škola nachádzalo v Krupine. Od roku 1832 študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Po šiestich rokoch štúdium prerušil pre nedostatok finančných prostriedkov (jeden rok sa živil ako pomocný učiteľ v Ladzanoch). Po návrate do Banskej Štiavnice si vylepšoval  materiálne možnosti aj dávaním súkromných hodín v meštianskych rodinách, popri iných aj v rodine Pavla Pišla. Tam sa zoznámil s jeho dcérou Máriou, inšpirátorkou neskoršej básnickej skladby Marína.[1] Pre Máriinu matku však nebol vhodným pytačom. Neskôr na jar roku 1844 dostal od Márie list, v ktorom mu oznámila, že sa o ňu uchádza bohatý obchodník. Sládkovič v odpovedi napísal, že jej nechce stáť v ceste, ale sľúbil jej vernosť, ak by sa rozhodla zdieľať s ním spoločný život. Žiaľ, listy sa nezachovali. Mária sa vydala za medovnikára Juraja Gerzsőa.[2] Nasledovali roky štúdia na lýceu v Bratislave (1840-1842) i na univerzite v nemeckom Halle (1843-1844), kde absolvoval filozofiu a teológiu. Po návrate na Slovensko pracoval tri roky ako vychovávateľ v zámožnej rodine Petra Bezegha v Rybároch.[3]

1.3       LITERÁRNA TVORBA

S literárnou tvorbou začal ako študent na bratislavskom lýceu. Prvé básne s vlasteneckou  orientáciou vyšli v almanachu Nitra (1842), pokračoval v intenciách štúrovského romantického programu rozsiahlou filozoficko-reflexívnou básňou Sôvety v rodine Dušanovej (knižne vyšla až v roku 1861). Sklamanie z rozchodu s Máriou Pišlovou pretavil vo svojom srdci i duši v rozsiahlej básnickej kompozícii Marína, ktorá sa zrodila práve v prostredí kaštieľa v Rybároch. Intímna lyrika uvedenej skladby „rozčerila“ názorovú hladinu medzi rovesníkmi, ktorí osobné city nepokladali za vhodné prezentovať verejnosti.
Napriek tomu medzi mládežou rýchlo získala priaznivcov a nadšencov a po vydaní v Budapešti roku 1846 sa jej dostalo uznania. Vzápätí sa pustil do tvorby ďalšej veľkej lyricko-epickej básnickej skladby Detvan, v ktorej popri dejovej línii ľudového hrdinu podal obraz aktuálnych dobových myšlienok pri vytváraní nových spoločenských vzťahov.

1.4         MARÍNA A DETVAN

Andrej Sládkovič celé roky žil a dodnes žije vo vedomí slovenskej verejnosti ako autor Maríny a Detvana, diel, ktoré podvedome a automaticky vyslovujeme „jedným dychom“, kedykoľvek hovoríme o básnikovi a jeho umeleckej osobnosti. Marína a Detvan sú kľúčovými dielami nielen v Sládkovičovej, ale aj v slovenskej poézii, sú dielami, ktoré sa najviac vydávajú a ktoré najviac pútajú pozornosť literárnej histórie a literárnej vedy. Nimi prenikal na verejnosť, nimi si získal popredné postavenie v poézii slovenského romantizmu, prostredníctvom nich môžeme poznať „celé napravenie jeho ducha“, ako sa o Maríne a Detvanovi vyslovil Svetozár Hurban Vajanský. Ba dokonca možno povedať, že cez ne vnímame i ostatnú Sládkovičovu tvorbu, jej jednotlivé vývinové obdobia. História
vzťahu k Sládkovičovej poézii je teda neoddeliteľne spätá s Marínou a Detvanom: nimi po prvý raz výraznejšie prenikol na verejnosť, získali mu zaslúženú slávu a uznanie – ba aj neskoršie štúdie sa ustavične k nim vracajú a objavujú ich umelecké hodnoty.[4]

2. EVANJELICKÝ KŇAZ V HROCHOTI

2.1
VTEDAJŠIE POMERY A SITUÁCIA NA HROCHOTI

Po vydaní tolerančného patentu boli hrochotskí evanjelici pripojení ako fília k cirkevnému zboru v Očovej. Pre sťaženú prístupnosť to bolo pre nich nevyhovujúce. Usilovali sa o osamostatnenie. V rokoch 1830 až 1832 pracovali na stavbe kostola a v roku 1835 si postavili faru, a tak dostali súhlas vrchnosti k osamostatneniu. Prvý potolerančný farár v Hrochoti – Michal Chudovský sa po 12-ročnom účinkovaní vzdal úradu. Na uvoľnené miesto si zborový konvent zvolil Andreja Braxatorisa – Sládkoviča. V  čase jeho príchodu do Hrochote boli pomery v zbore i obci po mravnej a duchovnej stránke neutešené. Dietky boli zanedbané, od skorej jari do neskorej jesene zaťažované pasením dobytka, a preto do školy
a chrámu nechodili často. Účasť na službách Božích zvlášť u mužov bola veľmi slabá. Rozmáhalo sa opilstvo a iné nešváry. Na nového farára čakalo veľa povinností a práce.[5]

2.2
ZAČIATOK KŇAZSKÉHO ÚČINKOVANIA

Andrej Braxatoris – Sládkovič bol za farára v Hrochoti vyvolený dňa 23. mája 1847. Stalo sa tak po odchode jeho predchodcu Michala Chudovského. Andrej Sládkovič bol vhodný kandidát, mal už totiž za sebou rigoróznu skúšku na úrad kazateľa slova Božieho (október 1846). Doslovné znenie zápisu z archívnej knihy má nasledovnú podobu:

„Zápis konventu držaného v Neďeli svatodušní, t.j. dne 23.-ho Máje 1847. Z predešlého zápisu vysvitá, že dosavádňí kňez Cirkve naší Evanjelické Hrochoťské p. Michal Chudovszky úrad svůj zložil dne 18-ho Apríle tohto běžícího 1847 roku: následkem tohoto uprázdňení stolice knežské po skúšení více od Vel. Senioratu porúčených Úradu kněžskeho kandidátu v místním konvenťe tomto za řádneho kňeze Cirkve naší Evanjelické Hrochoťské p. Ondrej Braxatoris, Úradu knežského kandidát jednohlasňe vyvolen jest.“

Na kňazský stav bol vysvätený 9. júna 1847 Jánom Seberínym v Banskej Štiavnici. Svojho úradu sa hneď ujal, ale v jeho počiatkoch urobil aj závažné osobné rozhodnutie – v čase pôsobenia v Rybároch sa totiž zoznámil s dcérou panského úradníka v Hronseku Antóniou Júliou Sekovičovou.[6] Zo svojho nového pôsobiska v Hrochoti jej napísal niekoľko ľúbostných listov, napríklad v tom zo 14. augusta takto popisuje stav svojej duše:

„Drahá moja!  Nešťastlivý bol môj posledný odchod  z Garanseku. Nie preto, že som sa trochu, nemysliac na cestu, zatáral, ale preto, že od teba vždy diaľ som musel, a čo by to nebolo v sobotu bývalo, bol by som vstave býval naspak sa obrátiť. Ale darmo: keď som sa už raz tejto kuchulkovskej neveste oddal, musel som sa do jej náručia ponáhľať.  Pravda, bol som jej verný, celý týždeň, ale aj nepokojný a smutný tak, že  by ma na dva razy nebol zobral. Teraz sa mi trošku duša vyjasnila preto, že aspoň, písať idem Tebe, radosť moja, a preto, že na druhý tento týždeň zase budem mať to šťastie, a Pán Boh od skazy zachráni, nad Hronom mojím a v blízkosti mojej milokrásnej sa tešiť. Myslím na Teba, duša moja, temer bez prestania, ale neviem, či mu to u Teba dobré či zlé srdce  spraví.“

V tom istom liste reaguje aj na narážky okolia ohľadne ich vzťahu:

„Ale čo nás tam po tom, však ver družička moja, nech si tam svet myslí a robí čo chce, my si taký malý vlastný svet spravíme a všetky biedy a špaty von z neho vytvoríme.“

Sládkovič si ako farár uvedomoval, že jeho prvoradou úlohou je pomôcť zverenému ľudu a povzniesť ho duchovne, kultúrne a mravne. Preto svoju službu konal verne. Každú nedeľu a sviatok vykonával služby Božie dva razy: dopoludnia i popoludní. Kládol veľký dôraz na kázne. Na základe textov z Písma Svätého si vypracoval propozície – myšlienkový rozvrh – postup,  čo potom voľne rozvádzal. Z jeho kazateľskej tvorby sa veľa nezachovalo. Zásluhou jeho syna Martina, farára v Senici, vyšlo tlačou niekoľko takýchto rozvrhov kázní a celé modlidby v roku 1924 pod názvom Nevesta Kristova.[7]

2.3       SOBÁŠ S ANTÓNIOU JÚLIOU SEKOVIČOVOU

Ľúbostné vzplanutie prerástlo do silného citového vzťahu natoľko, že Sládkovič zakrátko
požiadal o jej ruku. Sobáš sa konal už 15. septembra 1847 v Hronseku. Sobášny akt vykonal Sládkovičov brat Karol Braxatoris, tesársky farár v Honte. Predobrazom budúceho manželského spolužitia sa stal text piesne, ktorú si obaja snúbenci pred obradom zaspievali (z ruštiny ju preložil Andrej Sládkovič):

„Mne chyženka úbohá    /  pri tebe bude chrám,    /  ja v nej prosím od Boha    /        jedinké zdravie nám…“

2.4         REVOLUČNÉ ROKY V OSOBNOM   I SPOLOČENSKOM ŽIVOTE

Hrochoť teda znamenala pre 27-ročného  Andreja Sládkoviča začiatok kňazského účinkovania i manželského stavu. Obidva vážne momenty spôsobili, že sa na niekoľko rokov básnicky (až na výnimky) odmlčal. Starostlivosť o príslušníkov hrochotského cirkevného zboru ho plne zamestnávala, svoje povinnosti sa snažil plniť čo najlepšie.
Uvedomoval si však, že prišiel do kraja, kde je núdza na dennom poriadku. Sám
neoplýval majetkom, preto uvedené roky boli naozaj ťažké. Oporou mu bol tunajší
učiteľ Samuel Šolc, ktorý v obci pôsobil už od roku 1938 a poznal miestne pomery i obyvateľov. Situáciu ešte skomplikovali politicko-spoločenské pomery rokov 1848/1849. Revolučné zmeny a pohyby Andreja Sládkoviča nadchli – reagoval na ne už v marci 1848 odvážnou básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti:[8]

„…Zabudni, mater, na bolesť pôrodu, /  narodíš syna slobody!   / Duch  večný súdi:    a zlatú slobodu    /    rodia si spolné národy!   /   Zabudni, sedľač, na svoje mozole, /           malé máš síce, ale vlastné pole,  /    len chalupu máš, ale tvoju vlastnú,   /   máš biednu minulosť, lež budúcnosť šťastnú:  /  mať, na pôrodu zabudni stonanie,   /               nezrodilas´ si  rabské preklínanie!…“[9]

Básnik veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do širšieho vedomia. No ďalší vývoj už nebol priaznivý, Bachov policajný režim umlčiaval každý samostatnejší pohyb
v národnom spoločenstve. Represálie prenikli i do odľahlej Hrochote – v júni roku 1849 zatkla vojenská gerila kapitána Ganstuka aj Andreja Sládkoviča. Ľudovít Grossmann v básnikovom životopise takto popísal uvedenú dramatickú situáciu:[10]

Jedného dňa v mesiaci júni roku 1849 asi o hodine 11. v noci, keď už náš Sládkovič v posteli ležal, čítajúc čosi, naraz počuje strmé kroky blížiacich sa viac mužských osôb ku fare. Prichodiaci začnú búchať na dvere farského dvora, žiadajúc o vpustenie. Manželka Sládkovičova sa spytuje, či im má otvoriť. Sládkovič odvetí: „Len otvorte, nech vidíme, kto je a čo chce.“ Na to vstúpi do chyže, kde Sládkovič ležal, poddôstojník zo zboru kapitána gverily Ľud. Ganstuka menom Vághegyi, ponechajúc ostatné, asi z osem do desať hláv záležajúce mužstvo vo dvore preriekne: „Pán farár, nech vstanú; prichádzam k nim  menom nášho kapitána s tým rozkazom, aby sa s nami u richtára  obce dostavili.”  Sládkovič vstanúc si len šlafrok obliecť chcel; nemilý posol mu ale odvetí: „Nech sa lepšie a teplejšie oblečú, lebo je chladno a pôjdeme stade ďalej.“ Sládkovič prijal toto napomenutie,  lepšie sa obliekol a tušiac už, že je s ním nedobre, odobral sa od svojej manželky potešujúc ju, aby sa o neho nestrachovala a kráčal s vyslaným preňho mužstvom do domu richtárskeho. Nezadlho priviedli ta i hrochotského učiteľa Samuela Šolca a akéhosi horára menom Jakiča, ktorého ale ihneď prepustili. Z richtárskeho domu viedli Sládkoviča so Šolcom do jedného v hrochotskej doline ležiaceho mlyna, kde bola Šolcova dcéra vydatá. Sládkovič si zabudol vziať sebou vreckovú šatku a žiadal, aby mu mlynárka požičala. Ganstuk to ale nedovolil a surovo zakľajúc odvetil: „Netreba mu nič, ešte by sa mi mohol do rána obesiť, a na to je i zajtra dosť času.“ Nato rozkázal Ganstuk oboch zaistených zamknúť do jednej tesnej pálenice, kde mali až do rána zavretí byť a dal pred nich postaviť – ako pred odsúdených na smrť – dve horiace sviece. To vidiac Šolcova manželka, ktorá zajatých až do mlyna sprevádzala, bežala do fary oznámiť Sládkovičovej manželke, čo sa s ich manželmi robí. Táto sa hneď vybrala [11]  do mlyna, ale tu na svoju prosbu, aby ju aspoň k jej manželovi pripustili, dostala za odpoveď od Ganstuka hrozivú vyhrážku: „Holnap az első fára felakasztatom a panszlávokat.“(Zajtra obesím panslávov na prvý strom.) Vidiac, že sú jej prosby bez výsledku, vrátila sa domov a naskutku vyslala posla na Mičinú k svojmu švagrovi Samuelovi Hoičovi, farárovi, s chýrom, čo sa s jej manželom robí. Ráno Ganstuk so svojím mužstvom a zajatými ďalej do hôr stúpal, a síce v nasledujúcom poriadku: po samom predku cigán s rýľom a motykou, za ním jedna čiastka mužstva,  [12] potom zajatí a za nimi ostatné mužstvo. Keď už boli v hore, dobehol tam za nimi Sládkovičov švagor Hoič, ktorý behom celého postania držal s povstalcami a po zakončení povstania za istý čas ako väzeň bol v Prešporku chytený. Tento na strane premlúval Ganstuka, aby zajatých prepustil a dodal i to, že Rusi hranice krajiny prekročili a sa už k stolici Zvolenskej blížia; ale žiadneho cieľa dosiahnuť nemohol.  Ganstuk nato vyslal vyzvedačov, ktorí mu mali správu priniesť, či je výrok Hoičov ohľadom Rusov pravdivý. Správa tá sa potvrdila a Ganstuk postaviac na jednej lúke svoje mužstvo do radu, rozkázal Šolcovi, aby pre vojsko predstúpil. Čo keď sa stalo, takto k Šolcovi premluvil: „Pán učiteľ, nech si kľaknú!“ Tento si i pokľakol. „Nech sa pomodlia, lebo ich ostatná hodina odbila, a – sú už slobodný, môžu domov odísť.“ Šolc odišiel domov bez Sládkoviča; lebo tomuto Ganstuk nakrátko odvetil: „Oni, pán farár, tu zostanú.“ Od tohto času bolo i so Sládkovičom krajšie nakladané a na tretí deň bol i on domov prepustený.”

Hrôzyplný zážitok síce Sládkovičom i jeho manželkou otriasol, ale nepochoval v nich veľkorysosť a ľudskosť. V jeseni toho istého roku totiž slovenskí dobrovoľníci kapitána Ganstuka zatkli a hrozilo mu nebezpečenstvo. Sládkovič i jeho manželka verejne odpustili svojmu trápiteľovi, na čo bol odvedený do väzenia. Po niekoľkých týždňoch prišla za svojho otca orodovať Ganstukova  dcéra – a Sládkovič sa svojím písomným svedectvom pričinil o jeho oslobodenie. Týmto činom si získal úctu a uznanie. [13]  Spomenutú udalosť zachytil Ľudovít Grossmann v diele Nákres života takto:

Asi v mesiaci septembri alebo októbri tohože roku prišli jedného dňa do Hrochote spolu
i s Ganstukom dobrovoľníci slovenskí tým cieľom, aby zobrali zbroj, ktorú tam v horách bol ukryl Ganstuk. Lapeného Ganstuka priviedli i na faru, kde tento nielen Sládkoviča, ale i jeho manželku za odpustenie prosil, že im bol smrteľného strachu narobil. Sládkovič i so svojou manželkou podajúc mu svoje pravice, ubezpečili ho o svojom odpustení. Nato bol Ganstuk do väzenia odvedený. O niekoľko týždňov prišla do Hrochoti Ganstukova dcéra, prosiac Sládkoviča, aby sa ujal jej v ťažkom väzení postaveného otca, na ktorého ten najsmutnejší lós čaká a ktorému by vraj najviac on mohol pomôcť. Sládkovič nielenže užalostené dieťa potešil, uhostil a mu i svojou strechou prenocovať dal, ale i druhého
rána s tým písomným vysvedčením domov vypravil: že Ganstuk, čo i bol náčelníkom gverily, v tom okolí žiadneho nešťastia nezapríčinil; ale v tých zmätku-plných časoch, kde všetky stoličné vrchnosti boli stolicu opustili, ešte prospešným bol, lebo že rozbujnený ľud na uzde držal a tým pokoj a bezpečnosť zachoval. Svedectvo toto Ganstukovi ku slobode pomohlo a Sládkovičovi zvlášte u aristokracie úctu a obdivovanie ako mužovi toho najvznešenejšieho charakteru vyzískalo. Ľutujem, veľmi ľutujem, že je týchto dopisov už len veľmi málo – málo preto, že som všetky jeho do roku 1848 písané listy v tom hrôzyplnom čase podpálil; lebo som sa obával, že by mohli pre svoj mládeneckého zápalu a rodoľubstva plný obsah i jemu i mne omrzlosti spôsobiť. [14]

 Napriek dramatickým udalostiam Sládkovič neklesal na duchu, v liste Amálii Bobčekovej, svojej sestre z 23. apríla 1853 napísal:[15]

„Ani sa nepočujeme, ani sa nevidíme. Hja, však ver, zlé sú časy: každý na seba myslí: a predsa, čo toto aj celý svet opakuje, ja myslím, že práve v zlých časoch spojenie duší a spoločnosť je najpotrebnejšia. Čo máme z toho, keď pri zlých časoch aj my budeme zlí, keď pri telesnej psote ani ducha nebudeme mať bohatého a srdcia plné viery a
odhodlanosti? Čo nemáme, to mať môžeme, len sa majme radi Ja neviem, ako to je:
od počiatku sveta, čím horšie bolo, tým sa ľudia jeden s druhým užšie prituľovali: teraz to vo svete naopak sa zjavuje…”[16]

 2.5    „ČO JE AJ TÁ HROCHOŤ NA TAKOM  HRBÁČI,  / ALE SA MI ZA TO,  NA HROCHOTI PÁČI.“

Bežný život v Sládkovičovej rodine naznačil úryvok o Sládkovičovej manželke v časopise Živena v roku 1933:

Rázovitý ľud hrochotský mala Antónia úprimne rada a ľud ju tiež mal rád, ctil a vážil si svoju „pani matku”. Aj s čeliadkou nakladala láskavé. Raz v kuchyni ju slúžka čosi nahnevala a Antónia s plačom sa išla požalovať manželovi. On vyšiel do kuchyne a krotko povie slúžke: „Marka, nezarmucuj pani farárku, lebo sa na teba ozaj nahnevám.” Slúžka pustila sa do veľkého plaču a ostala poslušnou a krotkou ako ovečka.” [17]

Popri dňoch všedných boli i dni sviatočné, najmä vtedy, keď do Hrochote zavítala milá  návšteva. Sládkovičov životopisec Ľudovít Grossmann zaznamenal takúto básnikovu  črtu: [18] Pokiaľ bol mladší a zdravý, veľmi rád mal veselú a nevinnú zábavu a spoločnosť dobrých priateľov, a bol i sám veľmi zábavný a žartovlivý: vedel veľmi obratne cudzím slovám docela iný žartovlivý zmysel podhodiť, ale vždy šetrne: a to šlo často jedno za druhým, takže spoločnosť ani nevedela, ako jej čas v tom najlepšom rozmare ušiel.” [19]

Štúrovský básnik Ján Botto do svojho listu z 8. septembra 1855 zahrnul aj spomienku na návštevu u Sládkoviča:  Išiel som ta (na Hrochoť k Sládkovičovi – pozn.) – chlap na mieste – navaril nám gulášu, vína dal nanosiť a tak sme obedovali do pol šiestej, potom došla jeho pani – aby aspoň videla stratu v špajze – napísal mi list na jeho brata a šli sme domov. [20]

Z listu Boženy Nemcovej Andrejovi Sládkovičovi z 20. februára 1856 sa dozvedáme:  Vašnosti!  Velice rada bych se byla loňského roku, jsouc na několik dní v Sliači k Vašnostem do Hrochotě podívala, ale zrazoval mne Záhorský, že bych se za den nevrátila, a na delší  čas  jsem nemohla. – Líto mi bylo, že jsem nepoznala o jednoho horlivého národovce více a ušlechtilého básnika „Maríny”… [1]

Aj keď Andrej Sládkovič počas pobytu v Hrochoti toho veľa nenapísal, práve v tomto
čase vychádzali v časopisoch jeho básne. Najpozoruhodnejšia z nich – Detvan – vyšla v almanachu Nitra roku 1853. Básnik vyhovel totiž prosbe Jozefa Miloslava Hurbana a toto svoje veľdielo zveril do jeho rúk. V druhom zväzku Rečňovaniek z roku 1855 uverejnil zasa básne pre deti  Malý Kristus,  Prázdniny a škola,  Obri a zakrpenci.  Iste z uvedených veršov citoval aj hrochotskej školopovinnej mládeži. [2]

2.6       RODINA SA ROZRASTÁ

Manželské šťastie Andreja Sládkoviča a Antónie Júlie Sekovičovej sa  čoskoro začalo
napĺňať potomstvom. Počas pôsobenia v Hrochoti sa im narodilo päť detí – 25. augusta 1848 dcéra Oľga,  28. novembra 1849 syn Cyril,  25. novembra 1851 dcéra Elena,  8. septembra 1852 syn Miloš  a  11. októbra 1855 syn Ladislav Juraj (ten však 23. februára nasledujúceho roku zomrel).

2.7            SNAHA O ZÍSKANIE NOVÉHO MIESTA

Pri rozrastajúcej sa rodinke bola starosť o jej zabezpečenie  čoraz náročnejšia. Hrochotská fara neoplývala bohatstvom, preto boli pochopiteľné snahy Sládkoviča získať výhodnejšie miesto. Je známe, že sa roku 1850 usiloval o uprázdnenú stoličku po Karolovi Kuzmánym v Banskej Bystrici, ako aj o miesto na krupinskej fare. Nič z toho však nevyšlo i preto, lebo mal povesť pansláva. Hrochoť mu bola súdená až do 12. mája 1856, keď ho vyvolili za farára v Radvani. [3]  Ľudovít Grossmann opísal Sládkovičovu snahu o uprázdnenú stoličku po Karolovi Kuzmánym v diele Nákres života takto:

Roku 1850, keď Kuzmány svoj úrad ako farár cirkvi evanj. bystrickej konečne opustil, na žiadosť jednej stránky bol i Sládkovič čo kandidát tohoto úradu na próbu povolaný. [4]

Slovenské noviny písali v roku 1850 o voľbe druhého evanjelického kňaza v Banskej Bystrici:  Z  B. Bystrice d. 8. jan. Za povinnosť si držíme v záležitosti volenia druhého ev. kňaza na miesto Dh. p. Kuzmányho vel. obecenstvu dať správu, aby poznalo, ako bujne maďarónstvo u jednej stránky našich obyvateľov vzrastá. Dňa 2. jan. bol zbor (konvent) cirkevný, na ktorom najprv p. Eisert s hlučným „éljen!“ maďarónov pokladníkom cirkvi bol ustanovený. Potom prišlo na rad zvolenie kňaza. Ľud od maďarónov zvedený pomýšľal vyvoliť p. Gedulyho z Ochtinej, muža pre svoju národnú odrodilosť a fanatické  maďarónstvo známeho. Cis. kr. p. komisár Rárus, poznajúc, aké nešťastie takí streštenci pre krajinu  a národ náš uvalili, proti zvoleniu p. Gedulyho svoje veto vyslovil, kým sa od žalôb v rebélii maďarskej obmyje. Pritom odporúčal skrze p. dozorcu muža vážneho, panovníkovi a národu verného, p. O. Braxatorisa z Hrochote, k skúške v kázaní. Maďaróni tomu všemožne odporovali; až naposledy predsa ustanovené bolo, aby p. Braxatoris v ned. d. 13. jan. skúšku svoju vybavil.

Sládkovič sa usiloval získať miesto na krupinskej fare aj prostredníctvom listu Jurovi Bánikovi z 15. októbra 1850, v ktorom sa písalo: Vieš, Ďurko môj, že je krupinská fara uprázdnená. Ja by som rád pri príležitosti túto k tomu použiť, aby som mojej samote, vzdialenosti od milých, biede, psote etc. nakoľko možno ušiel. Ty máš v Krupine, myslím, dobrú známosť podľa rodiny: či by si Ty to za užitočné neuznal, Tvoju dobrotu a Tvoj znamenitý vplyv medzi to položiť, aby si mňa, nehodného človeka na svoje svedomie vezmúc, slušným a primeraným spôsobom k cieľu bližšie napomohol? Jestli za dobré uznáš a čo v moci Tvojej stojí, rob, prosím Ťa. – Asnáď by aj nášmu srdečnému družstvu tá hradská lepšie slúžila ako tieto jarky a hory. [5]

 Životopisec Andreja Sládkoviča,  Ľudovít Grossmann, poznamenal o povolaní
Andreja Sládkoviča do Radvane tieto vety: Dňa 10. júla 1856 povolaný bol Sládkovič za farára do Radvane, a síce zvláštnym vplyvom tamojšieho zemského panstva, poneváč, navzdor jeho odchodnému zmýšľaniu jako vzdelaný a charakteru plný muž toho času u aristokracie priazne požíval. Jeho úradný list, ktorým na povolanie cirkve ev. radvanskej odpovedal, je nasledujúci:  „Milosť a pokoj od Boha a požehnanie všestranné žiada Slovutnej a Mnohováženej ev. cirkvi v Radvani Ondrej Braxatoris, ev. Si. Bož. kazateľ hrochotský… Viera táto v riadenie Božie ma uspokojuje, keď prichodí mi roztrhnúť deväťročné sväté zväzky, nimiž som ku dosavádnemu svojmu Božiemu pripojen bol… Písano na Hrochoti 22. mája 1856. Slovutnej a Mnohov. Cirkve úprimne oddaný Ondrej Braxatoris, na t.  č. ev. SI. B. Kazateľ na Hrochoti.” [6]

3.     EVANJELICKÝ KŇAZ V RADVANI

3.1   RADVAŇ – V NOVOM DOMOVE SA NA STARÝ NEZABÚDA

Tridsaťšesťročný Andrej Sládkovič spolu s manželkou Antóniou a štyrmi deťmi – Oľgou, Cyrilom, Elenou a Milošom –[7] uvoľnil hrochotskú faru pre svojho nástupcu Michala Janča a nasledujúcich šestnásť rokov účinkoval ako evanjelický kňaz v Radvani. Tam prežil krásne roky matičného vzopätia, napísal  ďalšie básnické skladby (Svätomartiniáda, Pamiatka na deň 4. augusta, Gróf Mikuláš Subič Zrínsky na Sihoti, Co vy za nič nemáte nás a i.), staral sa o povznesenie cirkevného zboru. Bol miláčikom národne orientovaných Slovákov, uznávala ho i uctievala najmä mládež. Radvanská fara bola  častým miestom vzácnych hostí. Ale ani Sládkovič nezabúdal na návštevy u priateľov, neraz sa zastavil v Hrochoti u svojho nástupcu – najmä na Michala. A ten mu návštevy opätoval. [8]

Ľudovít Grossmann, životopisec Andreja Sládkoviča, o konci jeho pôsobenia v Hrochoti a o výhodách, ktoré mu prinieslo nové miesto v Radvani napísal: Ako prospešné bolo pre  nášho Sládkovičovho ducha, že sa na niekoľko rokov v Hrochoti pobavil, tak mu iste mnoho poslúžilo i to, že sa pozdejšie do Radvane dostal. V Hrochoti mal príležitosť poznať a vžiť sa do pôvodnej a prirodzenej povahy a rýdzosti slovenského ľudu. Hlavnou výhodou jeho presťahovania sa do Radvane ale bolo to, že sa mu zase širší svet  otvoril a že prišiel do bližšieho osobného styku so vzdelanejšími priateľmi, čo ho nielen pred obyčajným zdedinčením zachránilo, ale i obzor jeho myšlienok rozšírilo a jeho fantázii rozmanitejšej farby a smelšieho letu dodalo. Poneváč je Radvaň len pár krokov od Bystrice vzdialená, tak sotva bolo dňa, v ktorom by ho jeden lebo druhý z jeho  priateľov nebol navštívil, alebo on podvečer po svojej práci daktorého nebol vyhľadal; a tak mal vždy príležitosť svoje myšlienky s cudzími zamieňať. Za jeho úradovania v Radvani postavila cirkev radvanská svoju úhľadnú vežu a pokryla ju i s kostolom meďou; filiálky tejže cirkvi Pršany, Malachovo a Skubín vystavili nové školy, táto posledná v spojení s bystrickou filiálkou Podlavicami. Ako radvanský farár i na poli cirkevnej spisby pracoval, menovite napísal viac menších modlitieb v reči viazanej i neviazanej. [9]

Úprimnú radosť z nového miesta v Radvani vyslovil Andrejovi Sládkovičovi aj jeho brat, Ján Braxatoris v liste z 22. júla 1865: Drahý brat Ondrík! Ten chýr, že si sa od Kochuľky odobral a do Radvane sa dostal, sme už pravda boli počuli od pána Poldbergera, ale predsa sme to celkom neverili, lebo preto, že sme i to počuli, že Ťa do Očovej povolali; ale že si sa tam do Radvane dostal, tomu som sa veľmi zaradoval a vinšujem Ti, brat môj, aby Ti P. Boh pomáhal a zdržoval pri dobrom zdraví so všetkými Tvojimi domácimi, to Ti vinšujem srdečne spolu aj s mojou, aj naša všetka dolnozemská rodina. [10]

Osud však Andrejovi Sládkovičovi nedoprial dlhý život. Zomrel 20. apríla 1872 v Radvani krátko po svojich 52. narodeninách, zanechajúc v smútku nielen najbližšiu rodinu, priateľov, ale aj celý slovenský národ. [11] 

4.     SÚČASNÁ EVANJELICKÁ FARÁRKA V HROCHOTI – MGR. BEATA FRAŇOVÁ,  O ANDREJOVI SLÁDKOVIČOVI

Andrej Sládkovič – štúrovec, básnik…a všetko iné, len nie evanjelický farár. To, že bol v prvom rade evanjelickým farárom – kňazom sa často zabúda a pre mnohých je to nepodstatné. Pravdou je, že pred 20 rokmi sa v školách ani neučilo, že všetci štúrovci boli buď farármi, alebo deťmi farárov. Tým som chcela povedať len toľko, že on bol v prvom rade evanjelickým farárom, a to poznať aj v jeho tvorbe, ktorá vlastne vychádza najmä z lásky k Bohu, k Cirkvi, ale i k vlasti. Tu na Hrochoti pobudol niekoľko rokov, bolo to jeho prvé pôsobisko po tom, čo ho vysvätili za kňaza evanjelickej cirkvi. Boli to jeho začiatky. Býval, teraz už v starej fare, ktorú si bývalý režim privlastnil a urobil z nej školskú jedáleň. Preto si myslím, že aj tá atmosféra minulosti, ktorú by sme chceli odtiaľ načerpať sa niekde stratila. Aspoň na mňa to tak pôsobí. Určite by to bolo iné, keby to bolo všetko pôvodné, izby kde pracoval, kde oddychoval a písal…by boli stále tie isté. Pravda, zostal kostol, ale aj
ten prešiel určitými zmenami, nič netrvá večne… To, že bol mojím predchodcom a v očiach niektorých ľudí slávnym, nejako nevnímam. Pre mňa je v prvom rade kňazom, ktorý zažíval podobné situácie ako ja a bojoval s podobnými problémami ako ja dnes, lebo ľudia sa veľmi nemenia. A dnes je to boj oveľa ťažší, lebo duchovné hodnoty pre ľudí tejto doby sú nepodstatné, až zaťažujúce. A nejaké duchovné dedičstvo je nepotrebné, stačí “balík peňazí”…

5.    ZÁSTUPKYŇA MATERSKEJ ŠKOLY ANDREJA SLÁDKOVIČA  V HROCHOTI – ANNA SELECKÁ O ANDREJOVI SLÁDKOVIČOVI

Spomínam si na niektoré programy, ktoré sme v našej obci pripravili na počesť Andreja Sládkoviča. Ako na prvé si spomínam odhalenie pamätnej tabule Andreja Sládkoviča na hrochotskej fare. Bola to veľká slávnosť s kultúrnym programom. Myslím, že to bolo v roku 1970. Ako riaditeľka miestneho osvetového strediska som pri príležitosti 170. výročia narodenia Andreja Sládkoviča zorganizovala celoobecnú slávnosť pred kostolom v marci 1990. V roku 1987 sme si pripomenuli 140. výročie príchodu Andreja Sládkoviča na hrochotskú faru spomienkovým pásmom „Pod Poľanou“ dramatizáciou Detvana. V roku 1997 si naša obec taktiež pripomenula 150. výročie príchodu Andreja Sládkoviča na Hrochoť a pri tejto príležitosti bola na fare zriadená pamätná izba Andreja Sládkoviča. V roku 2007 sme usporiadali spomienkovú slávnosť  Pod lipami  pri príležitosti 160. výročia príchodu Andreja Sládkoviča. Ako zástupkyňa materskej školy ma však veľmi potešilo keď 2. októbra 2010 naša škola prijala čestný názov Základná škola s Materskou školou Andreja Sládkoviča. Na slávnostnom programe vystúpili aj deti z materskej školy
a nechýbala ani báseň Andreja Sládkoviča venovaná deťom. V rámci regionálnej výchovy sa už v materskej škole venujeme tomuto nášmu veľkému národovcovi. Jeho fotografia má významné miesto v našej materskej škole, v regionálnej miestnosti. S deťmi chodíme na prechádzky k lipe Andreja Sládkoviča, navštevujeme jeho pamätnú izbu a deti materskej školy nikdy nechýbajú na spomienkových slávnostiach. Takto sa snažím vštepiť deťom
hrdosť na to, že taká významná osobnosť slovenských dejín akou bol Andrej Sládkovič pôsobila v našej obci, na Hrochoti.

ZÁVER

Mojou prácou som sa pokúsila priblížiť pracovný i osobný život Andreja Sládkoviča v období jeho kňazského účinkovania v Hrochoti. Andrej Sládkovič sa do povedomia slovenského ľudu zapísal predovšetkým ako spisovateľ, autor Maríny a Detvana, diel, ktoré mu priniesli slávu, ktorá trvá dodnes. Jeho diela patria k skutočných pokladom slovenskej romantickej literatúry. Mnohí z nás však vôbec netušia, že Andrej Sládkovič bol predovšetkým kňaz, duchovný otec, človek, v ktorom hľadali ľudia oporu v najťažších chvíľach svojho života. Prostredníctvom tejto práce som sa pokúsila priblížiť jeho druhú
tvár, tvár evanjelického kňaza. Ako som už v úvode naznačila, nechcela som moju prácu obmedziť na suchú enumeráciu faktov, ale povzniesť ju na úroveň historického výskumu. Výskum, ktorý som uskutočnila bol stacionárny. Zabezpečila som si kontakty na obecnom úrade v Hrochoti, informovala som sa o dostupných prameňoch a prípadnom štúdiu týchto prameňov. V sprievode starostky obce Hrochoť, Anny Čerhýňovej som navštívila pamätná izbu Andreja Sládkoviča v kultúrnom domu v Hrochoti. Prehliadku kostola a budovy starej evanjelickej fary, v ktorej pracoval a býval Andrej Sládkovič, mi umožnila súčasná  evanjelická zborová farárka v Hrochoti – Mgr. Beata Fraňová. Prístup do cirkevného archívu radvanskej fary v Banskej Bystrici mi povolil námestný farár Mgr. Ján Kollár. Dokumenty z obdobia pôsobenia Andreja Sládkoviča v Radvani mi sprostredkoval archivár a historik Mgr. Martin Fajmon. S historickými dokumentmi som pracovala v Malachove, filiálke cirkevného archívu radvanskej fary. Som presvedčená, že práve práca v teréne v kombinácii s riadnym štúdiom literatúry umožnila môjmu cieľu naplnenie, ale to je len moje subjektívne vnímanie a preto objektívne hodnotenie prenechám odbornej komisii.

ZOZNAM PRAMEŇOV

PRIMÁRNE PRAMENE:

I          Príloha č.2: Evanjelický kostol v Hrochoti. Zdroj: vlastný archív

II         Príloha č.3: Budova starej evanjelickej fary v Hrochoti, kde pracoval a býval
Andrej Sládkovič. Zdroj: vlastný archív

III        Príloha č.4: Budova starej evanjelickej fary v Hrochoti, kde pracoval a býval
Andrej Sládkovič. Zdroj: vlastný archív

IV       Príloha č.5: Pamätná tabuľa Andreja Sládkoviča na budove starej evanjelickej fary
v Hrochoti. Zdroj: vlastný archív

V        Príloha č.6: Evanjelický kostol s budovou starej evanjelickej fary v Hrochoti, kde
pracoval a býval Andrej Sládkovič. Zdroj: vlastný archív

VI       Príloha č.7: Oltár v evanjelickom kostole v Hrochoti. Zdroj: vlastný archív

VII      Príloha č.8:  Kazateľnica, z ktorej kázal aj Andrej Sládkovič v evanjelickom
kostole v Hrochoti. Zdroj: vlastný archív

VIII     Príloha č.9: Lipa, ktorú zasadil na školskom dvore Základnej školy Andreja Sládkoviča v Hrochoti Andrej Sládkovič. Zdroj: vlastný archív

IX       Príloha č.10: Pamätná izba Andreja Sládkoviča v kultúrnom dome v Hrochoti.
Zdroj: vlastný archív

X        Príloha č.11: Pamätná izba Andreja Sládkoviča v kultúrnom dome v Hrochoti.
Zdroj: vlastný archív

XI       Príloha č.12: Pokladničná kniha cirkvi evanjelickej hrochotskej s rukopisom Andreja Sládkoviča v pamätnej izbe Andreja Sládkoviča v kultúrom dome v Hrochoti. Zdroj: vlastný archív

XII      Príloha č.13: 170. výročie narodenie Andreja Braxatorisa – Sládkoviča. Slávnosti v Hrochoti.  Zdroj: rodinný archív

XIII     Príloha č.14.: Evanjelický kostol v Radvani. Zdroj: vlastný archív

XIV    Príloha č.15: Pokladničné lístky z obdobia stavby veže, dokladujúce komu koľko
treba vyplatiť za materiál alebo služby. V neprítomnosti notára, podpísané Andrejom Braxatorisom – Sládkovičom, farárom. Zdroj: cirkevný archív farského úradu v Radvani, filiálka Malachov, krabica č. 34

XV      Príloha č.16: Popis narodených od septembra 1853 do augusta 1859 vo Fábrikovej,
v Radvani vydal dňa 22.novembra 1865 Andrej Braxatoris – Sládkovič, farár. Zdroj: cirkevný archív farského úradu v Radvani, filiálka Malachov, krabica č. 34

XVI    Príloha č.17: Popis narodených od 1.septembra 1853 do polovice augusta 1859
v Dolných Pršanoch. V Radvani vydal dňa 22.novembra 1865 Andrej – Braxatoris Sládkovič, farár. Zdroj: cirkevný archív farského úradu v Radvani, filiálka Malachov, krabica č. 34

XVII  Príloha č.18: Správa o konvertovaní Adama Majera z rímskokatolíckej cirkvi na
evanjelickú cirkev augsburského vyznanie, vydaná dňa 25.januára 1865 evanjelickým
farárom Andrejom Braxatorisom – Sládkovičom v Radvani. Zdroj: cirkevný archív farského úradu v Radvani, filiálka Malachov, krabica č. 34

XVIII  Príloha č.19: Správa o konfirmácii Anny Haringovej, vydaná dňa 22. októbra 1865
evanjelickým farárom Andrejom Braxatorisom – Sládkovičom v Radvani. Zdroj: cirkevný archív farského úradu v Radvani, filiálka Malachov, krabica č. 34

XIX    Príloha č.20: Popis dietok narodených Na pršianskej strane od 1.septembra 1850 do 31.augusta 1853. V Radvani vydal dňa 13.novembra 1866 Andrej – Braxatoris Sládkovič, farár. Zdroj: cirkevný archív farského úradu v Radvani, filiálka Malachov, krabica č. 34

XX      Príloha č.21: Cudzojazyčné listy Andreja Braxatorisa – Sládkoviča napísané v Radvani v roku 1864 a 1866. Zdroj: cirkevný archív farského úradu v Radvani, filiálka Malachov, krabica č. 16

Vyjadrenie o Andrejovi Sládkovičovi: Mgr. Beata Fraňová, evanjelická farárka v Hrochoti, (adresa vymazaná pre účely tohoto blogu nie je potrebná)

Anna Selecká, zástupkyňa Materskej školy Andreja Sládkoviča a bývalá riaditeľka
osvetového strediska v Hrochoti, (adresa vymazaná pre účely tohoto blogu nie je potrebná)

SEKUNDÁRNE PRAMENE:

KRAUS, C.: Andrej Sládkovič 2. vyd. Martin: Osveta, 1972. 424 s.

KRAUS, C.: Andrej Sládkovič Poézia 2. vyd. Bratislava: Tatran, 1976. 643 s.

KRAUS, C.:  Slovenskí romantici Poézia 1. vyd. Bratislava: Slovenský Tatran, 2001. 544 s. ISBN 80-222-0499-4

KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo v dokumentoch.1. vyd. Martin: Osveta, 1980. 255 s.

HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania. 1.vyd. Malacky: Public, 1997. 247 s. ISBN 80-967587-2-1

ROSENBAUMAN, K.: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1.vyd. Bratislava: Obzor, 1984. 536 s.

INTERNET:   OFICIÁLNE STRANY SLOVENSKEJ NÁRODNEJ KNIŽNICE:  http://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2007/november-december/81.pdf 15.02.2011

Príloha č. 1: Andrej Braxatoris – Sládkovič, olejomaľba J. B. Klemensa
Zdroj: http://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2007/november-december/81.pdf 15.02.2011

---

[1]
KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ
SLÁDKOVIČ život a dielo v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta,
1980. s.102.

[2]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.14. ISBN 80-967587-2-1

[3] HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.13. ISBN 80-967587-2-1

[4] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.91.

[5] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.92.

[6]  HORNÁČEK,
V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.15. ISBN 80-967587-2-1

[7]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.15. ISBN 80-967587-2-1

[8]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.16. ISBN 80-967587-2-1

[9]
KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ
SLÁDKOVIČ život a dielo v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta,
1980. s.106.

[10]
KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ
SLÁDKOVIČ život a dielo v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980.
s.106.

[11]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.16. ISBN 80-967587-2-1

---

[1] HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.9. ISBN 80-967587-2-1

[2] http://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2007/november-december/81.pdf
15.02.2011

[3] HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.9. ISBN 80-967587-2-1

[4] KRAUS, C.: Andrej Sládkovič Poézia 2. vyd. Bratislava: Tatran, 1976. s.7.

[5]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.17. ISBN 80-967587-2-1

[6] HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.9. ISBN 80-967587-2-1

[7]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.17. ISBN 80-967587-2-1

[8] HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.11. ISBN 80-967587-2-1

[9] KRAUS, C.: Slovenskí romantici Poézia 1. vyd. Bratislava: Slovenský Tatran,
2001. s.289. ISBN 80-222-0499-4

[10] HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.11. ISBN 80-967587-2-1

[11] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.89.

[12] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.90.

[13] HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.12. ISBN 80-967587-2-1

[14] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.91.

[15]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.12. ISBN 80-967587-2-1

[16] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.99.

[17] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.99.

[18]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.13. ISBN 80-967587-2-1

[19]
KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ
SLÁDKOVIČ život a dielo v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta,
1980. s.99.

[20] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.101.

PRÍLOHY

Príloha č.1: Andrej Braxatoris – Sládkovič, olejomaľba J. B. Klemensa

Príloha č.2: Evanjelický kostol v Hrochoti.

Príloha č.3 a č.4: Budova starej evanjelickej fary v Hrochoti, kde pracoval a býval Andrej Sládkovič.

Príloha č.5: Pamätná tabuľa Andreja Sládkoviča na budove starej evanjelickej fary v Hrochoti.

Príloha č.6: Evanjelický kostol s budovou starej evanjelickej fary v Hrochoti, kde pracoval a býval Andrej Sládkovič.

Príloha č.7 a č.8: Oltár a kazateľnica, z ktorej kázal aj Andrej Sládkovič v evanjelickom kostole v Hrochoti.

Príloha č.9: Lipa, ktorú zasadil na školskom dvore Základnej školy Andreja Sládkoviča v Hrochoti Andrej Sládkovič.

Príloha č.10 a č.11: Pamätná izba Andreja Sládkoviča v kultúrnom dome v Hrochoti.

Príloha č.12: Pokladničná kniha cirkvi evanjelickej hrochotskej s rukopisom Andreja Sládkoviča v pamätnej izbe Andreja Sládkoviča v kultúrom dome v Hrochoti.

Príloha č.13: 170. výročie narodenie Andreja Braxatorisa – Sládkoviča. Slávnosti v Hrochoti.

Príloha č.14.: Evanjelický kostol v Radvani.

Príloha č.15: Pokladničné lístky z obdobia stavby veže, dokladujúce „komu koľko treba vyplatiť za materiál alebo služby“. V neprítomnosti notára, podpísané Andrejom Braxatorisom – Sládkovičom, farárom.

Príloha č.16: Popis narodených od septembra 1853 do augusta 1859 vo Fábrikovej, v Radvani vydal dňa 22.novembra 1865 Andrej Braxatoris – Sládkovič, farár.

Príloha č.17: Popis narodených od 1.septembra 1853 do polovice augusta 1859 v Dolných Pršanoch. V Radvani vydal dňa 22.novembra 1865 Andrej – Braxatoris Sládkovič, farár.

Príloha č.18: Správa o konvertovaní Adama Majera z rímskokatolíckej cirkvi na evanjelickú cirkev augsburského vyznanie, vydaná dňa 25.januára 1865 evanjelickým farárom Andrejom Braxatorisom – Sládkovičom v Radvani.

Príloha č.19: Správa o konfirmácii Anny Haringovej, vydaná dňa 22. októbra 1865 evanjelickým farárom Andrejom Braxatorisom – Sládkovičom v Radvani.

Príloha č.20: Popis dietok narodených Na pršianskej strane od 1.septembra 1850 do 31.augusta 1853. V Radvani vydal dňa 13.novembra 1866 Andrej – Braxatoris Sládkovič, farár.

Príloha č.21: Cudzojazyčné listy Andreja Braxatorisa – Sládkoviča napísané v Radvani v roku 1864 a 1866.

 *** koniec ***

#Slovensko A.D. 1968

 Rok 1968 v dejinách Slovákov

sa nesie v znamení jednej svetom uznanej slovenskej osobnosti /Alexander Dubček/

a vírom dejinného mlyna tvoreného východným hospodársko-politicko-vojenským blokom

na čele s jediným dirigentom /Sovietsky zväz/.

V textoch encyklopédie SLOVENSKO, 2.vyd. Bratislava , OBZOR, str. 928-935 z roku 1978

cítiť normalizačný, komunistický, sovietsky a zároveň Husákov tlak.

Celospoločenský tlak, neobišiel ani historikov,

z toho dôvodu sú texty citovanej encyklopédie zároveň aj pramennou literatúrou k rokom 1945 až 1978 v zmysle ako vplýva politika na interpretáciu dejín. Dnes sa nám zdá smiešne vysvetľovanie že “marxisticko-leninské sily hľadali spôsob ako čeliť” a opisuje sa demokratizačný vývoj ako chaos…

V každom prípade tieto texty odzrkadľujú strach historikov, ako nemali odvahu písať adresne a presne.

Iste, z pohľadu hegemónnej komunistickjej strany sa demokratizačné úsilie javilo ako chaos, hrozba ktorá ich môže pripraviť o “diktatúru proletariátu”.

Pod pojmom “diktatúra proletariátu” rozumej absolútnu moc komunistov, najmä pohlavárov, nad osudmi občanov.

V rukách vybraných politicky angažovaných ľudí bola sústredená  moc nad bytím a nebytím.

Otvorení stúpenci demokratizačného procesu boli škrtom pera odsúdení do ničoty a šedivého podpriemeru…

Deti označených občanov sa nedostali na vysoké školy… Dnes, ak si uvedomíme kto stojí v čele “demokratizácie EÚ”

musíme skonštatovať, že tí istí usilovní politici sú stále tu a stále dominujú, manipulujú, organizujú pokojamilovných občanov, tvoria zákony…

Kritériá tých čo sa dostanú “hore” sú manipulačne vyberané podľa rodinných a peňažných systémov, čo isto nie je demokracia.

Jedno sa však predsa len zmenilo. Máme internet a môžeme si hlásať svoje názory slobodne a niekedy aj pravdivo,

občas naše slovo aj zaváži… a to sme pred 17. novembrom 1989 nemali!

Pán Tibenský aj s kolektívom sa zachovali zdatne a historickú faktografiu ponechali faktom aj za daných okolností, máme prehľad ako sa “to” vtedy volalo…

Trpezlivo čítajte a pokúste sa nájsť paralely medzi hegemóniou komunistov a súčasnou hegemóniou kapitálu…

Kedysi pre nadvládu “ideálov strany”, a dnes pre štátny rozpočet sa neváha pošliapať ľudskú dôstojnosť práve tých najslabších občanov. Vladári vymenili slovník, inak je to stále tá istá džungľa.

Historici, učitelia a mládež by s tým mali niečo robiť…

inak z tej džungle nevybŕdneme ani keď zničíme posledný strom 🙂

Tibenský & kolektív: SLOVENSKO – DEJINY, ROK 1968, 1. zo 7 skenov

skenované sú iba texty k roku 1968, obrázky sú vynechané

Tibenský & kolektív: SLOVENSKO – DEJINY, ROK 1968, 2. zo 7 skenov

Tibenský & kolektív: SLOVENSKO – DEJINY, ROK 1968, 3. zo 7 skenov

Tibenský & kolektív: SLOVENSKO – DEJINY, ROK 1968, 4. zo 7 skenov

Tibenský & kolektív: SLOVENSKO – DEJINY, ROK 1968, 5. zo 7 skenov

Tibenský & kolektív: SLOVENSKO – DEJINY, ROK 1968, 6. zo 7 skenov

Tibenský & kolektív: SLOVENSKO – DEJINY, ROK 1968, 7. zo 7 skenov

späť na Zoznamy DrEU 

**&**

#kráľ kráľov Svätopluk I.

  Svätopluk I.

 Kráľ kráľov Slovienov

 Kráľ Veľkej Moravy

 

začínal ako nitrianske knieža

a pokojne dožil na lôžku ako Kráľ kráľov Slovanov

v kráľovstve Moravia Magna

 jeho hrob sme ešte nenašli

čo nám napísali o Svätoplukovi,

dvakrát som nemohla nevpísať do kontextu svoj historiografický kritický komentár

na 1. a 4. strane skenov z Knihy kráľov:

Višváder a kolektív:  KNIHA KRÁĽOV / 1. z 5 strán

Višváder a kolektív:  KNIHA KRÁĽOV / 2. z 5 strán

Višváder a kolektív:  KNIHA KRÁĽOV / 3. z 5 strán

Višváder a kolektív:  KNIHA KRÁĽOV / 4. z 5 strán

Višváder a kolektív:  KNIHA KRÁĽOV / 5. z 5 strán

Laco Zrubec:  SVÄTOPLUK I. /1. z 2 strán

Laco Zrubec:  SVÄTOPLUK I. /2. z 2 strán

späť na Zoznamy Dr.E.U.

 **&**

#prezident TISO, Dr. Jozef, očami iných

Dr. Jozef Tiso

tri strany univerztných textov podľa autorov:

FREMAL & MARTULIAK: Dr. J. Tiso / 1

FREMAL & MARTULIAK: Dr. J. Tiso / 2

FREMAL & MARTULIAK: Dr. J. Tiso / 3

tri strany populárnych textov podľa katolíckej Cirkvi prezentovaných rádom Spoločnosť Ježižova:

JEZUITI: Dr. J. Tiso: / 1

JEZUITI: Dr. J. Tiso: / 2

JEZUITI: Dr. J. Tiso: / 3

 

Dr. Jozef Tiso /moje poznámky

späť na Zoznamy Dr. E.U.

**&**

#Enigma, šifrovací stroj a tajné služby v 2.svetovej vojne

pokračovanie o Enigme

 

Japonci  &  97

Japonci sa stali majiteľmi kódovacieho stroja asi rok po Britoch. Celý projekt dostali darom od Hitlera za dohodu o rozdelení teritórií medzi nemecko-talianskou Osou a Japonskom, 27. 9. 1940. Súčasťou paktu bol utajovaný japonský prísľub útoku na USA. Japonský kódovací stroj dostal meno 97. Bol dvakrát väčší než štandardná štvorvalcová Enigma, hoci mal len dva valce. Vybavený bol klávesnicou s japonskými znakmi kombinovane s klávesmi latinskými. Depeše v latinke ako fonetické prepisy japončiny sa rádiogramom vysielali v Morseho znakoch. Japonský príjemca si napísal latinkou počuté Morseho znaky, dekódoval si ich cez 97 do svojich znakov a mal depešu čitateľnú v japončine. Názov 97 vystihoval počet klávesov pre tento účel. Prvý projekt „deväťdesiat sedmičky“ uzrel svetlo sveta už dva týždne po podpise paktu Japonska s nemecko-talianskou Osou. Chvíľu trvali testovacie skúšky, školenia spojárov a medzitým naplno bežala výroba vo fabrikách Micubiši. Japonci striedali kódy menej často ako Nemci, ale oveľa častejšie nariaďovali „ticho v éteri“. Japonské velenie sa opieralo o dôkladné plány projektované vo veliteľskom hlavnom stane. Po oboznámení s rozkazom sa rozkazy už len plnili, ale nedopĺňali. Jednotlivé vojenské jednotky podávali hlásenia o splnení úlohy. Typický projekt japonského velenia bol útok na Pearl Harbor. Podľa samurajského kódexu Bušidó, platného v japonskej armáde podobne ako v ČSSR bol mystifikovaný vojenský predpis Zákl.1.1., nesplnená úloha neprichádza do úvahy. „Trvalé mlčanie“ namiesto správy o splnenom rozkaze v dohodnutom čase, bola „hrdinská odpoveď vojaka“ v zmysle: „zahynul som pri plnení úlohy“. V japonských podmienkach velenia sa zdá byť šifrovanie zbytočné, ale nie je to celkom tak. Japonci plánovali ovládnuť Indočínu, južnú Čínu, celé Tichomorie, Indonéziu, Austráliu a neskôr útok na USA. Nemci plánovali ovládnuť Áziu cez územie ZSSR, preto sa v plánoch Japoncov nenachádzala severná Čína. Nemecko-japonské rozdelenie cieľov hovorí o strategickom význame dvoch mocností (Sovieti, USA) už pred 2.sv. vojnou, ale hovorí aj o hlbokej vážnosti nemecko-japonských vzťahov. Taliansko hralo nevýznamnú úlohu satelitného pomocníka Nemecka, a Maďarsko bolo len trpeným príveskom, čo sa odrazilo aj v deficite komunikačných možností – Maďari ani Taliani nedostali od Nemcov žiadnu top-techniku. Na komunikáciu v plánovanom rozľahlom teritóriu sa Japonci museli dôkladne pripraviť. To bol dôvod pre projekt 97, hoci ešte aj v r. 1942 bolo mlčanie v éteri úplne bežnou japonskou taktikou. Vysielali len fragmentárne vety o splnenej časti rozkazu, alebo o mimoriadnom zvýhodnení v plánovanej úlohe. Príkladom je príprava útoku na Midwayské ostrovy. Najlepšia hlava americkej školy Hypo (viď. nižšie) Joseph J. Rochefort nevedel nijako zistiť kam sa Japonci chystajú. Či na Midway, alebo do Kalifornie. Obidva ciele figurovali v názoroch americkej admirality. Rochefort potreboval nejakú odozvu z japonskej strany. Pridlhé bolo hrozivé ticho. Strach „z prekvapenia“ sa stupňoval, rozleptával vojenskú morálku. Pearl Harbor strašil v spomienkach. Preto rozkázal rádiovej stanici na Midwayi, aby vyslali správu pre admiralitu USA, že sa im „minula pitná voda“. Japonci sledovali éter ako hociktorá iná armáda a naleteli. Prerušili hrobové ticho a vyslali svojej admiralite text: „AF ohlásil nedostatok vody“. To, že porušili taktický rozkaz číslo jeden: „ticho“ – to znamenalo, že Midway je „absolútny a jediný taktický bod pre nastávajúci útok“. Rébus bol vyriešený a známa bitka o Midway 4. 6. 1942 bola prvým veľkým víťazstvom USA v Tichomorí, vyhrali za 5 minút s použitím letectva na otvorenom mori. Od toho dňa zmenili Japonci taktiku. Používanie 97 bolo nevyhnutné v obrannej taktike. Japonská ofenzíva bola zastavená definitívne v 1943 a komunikácia v obrannej taktike oceánskej ríše sa stala prioritou lebo niektoré vojská sa ocitli v izoláciách na ostrovoch. Čím hustejšie Japonci vysielali, tým častejšie menili aj kódy. Američanmi nazvaný Purpurový kód bol spočiatku na jeseň r.1940 univerzálnym kódom pre úzku japonskú diplomaciu a najvyššie vojenské velenie. Od jesene 1941 sa postupne rozrastala škála japonských kódov stále viac a použitie jednotlivých kódov sa účelne zužovalo podľa nemeckého vzoru. Američania v Hypo ich označovali ako JN25a, JN25b, JN25c. Problémy v Hypo boli iného charakteru ako v Station X. Američania skladali fragmenty z viacerých staníc Hypo v Tichomorí, z viacerých kódov a z viacerých strán – doslova v jednom mozgu. Inak by nezískali prehľad o plánoch japonskej admirality. V r. 1942 dokázali rozlúštiť len 50 % japonských depeší. Ale v apríli 1943 rozlúštili excelentnú depešu o individuálnej inšpekčnej ceste najvyššieho japonského veliteľa na letisko ostrova Bougainville severne od Šalamúnskych ostrovov. Americký admirál Nimitz si vyžiadal od prezidenta Roosevellta – a dostal – súhlas k likvidácii admirála Jamamota. Operácia „Odplata“ sa konala 18. 4. 1943. Major John Mitchell velil 16 novým americkým lietadlám Lockheed P-38J Lightning s dlhým doletom. Zaútočili o 9:35 h miestneho času vo vzdialenosti 885 km od svojej základne na 6 japonských  Micubiši A6M5 prezývaných „Zero“ a sprevádzajúcich  2 lietadlá Micubiši G4M „Betty“. V jednej Bete sedel admirál Jamamoto. Nad pobrežím ostrova Američania zostrelili 4 Zera a obidve Bety, stratili jeden Lightning. Niektorí autori uvádzajú legendy, že Nemci dodávali do Japonska Enigmy. Aký by to malo význam? Ak sa našli v posledných ponorkách smerujúcich do Japonska nejaké nemecké mašiny, nebola to strategická dodávka pre Japonsko, ale snaha nemeckej komunikačnej siete o ukrytie vzácnych mašín v poslednej „nedotknutej pevnosti“, ako fašisti vnímali Japonsko v marci 1945. Podobne sa snažili ukryť v Japonsku aj projekty na výrobu ťažkej vody a zásoby sýteného uránu potrebného na spustenie nukleárnej reakcie. Časť odvážaného nemeckého materiálu sa stala korisťou americkej admirality, tajných služieb. Veľká časť odvezených projektov (ktoré nepadli do rúk USA)  sa stala základom technického boomu v Japonsku po 2.sv. vojne, predovšetkým elektropriemyslu. Nemecké nukleárne projekty Američania dokončili v spolupráci s Albertom Einsteinom.

 

 

USA  &  Magic

Kým Američania nevlastnili Magic, dovtedy si nevedeli poradiť s tzv. Purpurovým kódom (neskoršie názvy JN25a-g). Prekladali len obchodný kód, ten im však bol málo osožný. Asi tak, ako keby sme dnes monitorovali nejaké účty v banke a podľa toho by sme chceli odhadnúť ciele armády. K spravodajskej spolupráci Britov a USA museli byť splnené dve podmienky:

1. vstup USA do 2. sv. vojny 8. decembra 1941

2. ohrozené britské záujmy v Indočíne a Malajzii potrebovali zmluvnú ochranu. Po prvom japonskom leteckom útoku na dve britské bojové lode pri Malajzii, lode aj s posádkami šli ku dnu, to bolo jasné. Churchill nariadil v r. 1942 obmedzenú spoluprácu spravodajských služieb s USA, hlavne pre ciele na ďalekom východe. Station X v Bletchley Parku oficiálne prijala niekoľko amerických učňov – expertov a dôkladne ich vyučili. Americký kódovací stroj dostal meno Magic. Spravodajské služby USA mali už predtým zriadenú dešifrovaciu školu Hypo s mnohými stanicami na ostrovoch v Pacifiku, Indonézii, v Austrálii, aj na ostrove Oahu. Názov Hypo je podľa gr. hypocryton, skrývačka. Japončina bola dôležitá pre amerických dešifrantov. Práca s americkým dvojvalcovým Magicom sa podstatne líšila od práce s japonskou 97, ale podobala sa práci s dvojvalcovou Bombou. Magic si vystačil latinkou, nepotreboval doplňovacie zariadenie pre japonské znaky. Podobal sa veľkosťou i tvarom Bombe. Vyučení experti pracovali len s fonetickou japončinou, znakovú nepoužívali. Britská ľútosť nad zničeným Pearl Harborom nebola dôvodom k darovaniu Bomby, hoci niektorí spisovatelia to tak interpretujú. Rozpory sú aj v iných tvrdeniach. Príklad: Američania si priznávajú, že skonštruovali 4 stroje. Briti uvádzajú, že USA vlastnili na rôznych staniciach Hypo až 8 strojov. Pravda je medzi tým, asi takáto: 4 stroje skonštruovali Briti v Station X a ďalšie 4 si skonštruovali Američania sami. V nasledujúcich 6 mesiacoch po útoku Japoncov na Pearl Harbor Japonci ovládli celú oblasť od Aleut až po Austráliu. Sledovanie Jamamotových plánov v Britských záujmových teritóriách (Indočína, Malajzia) považovali Briti za veľmi dôležité už od onoho leteckého japonského útoku na dve britské lode (1942). Sledovanie celého Tichomoria bolo pre USA životne dôležité. Výsledky oneskorenej ale predsa dobrej anglo-americkej spravodajskej spolupráce sa ukázali viacerými úspechmi na ďalekom východe: Midwayské víťazstvo 1942, likvidácia povestného Jamamota 18.4.1943, ale hlavne v r. 1944 keď zbombardovali a inak zablokovali až 75 % dodávok ropy do Japonska – vďaka Magicu. Začiatkom r. 1945 sa japonská ekonomika zrútila. Do augusta 1945 americké ponorky potopili 214 japonských lodí. O nemeckých ponorkách ukoristených Američanmi v japonských výsostných vodách už žiadna štatistika nič nehovorí, a úprimne pochybujem, či sa taká správa vôbec objaví. Pamätníci o nemeckom pôvode americkej nukleárnej výzbroje hovorievali veľmi dôverne, podobne ako o von Braunovi – hitlerovskom otcovi amerického kozmického výskumu.

 

Paradoxon Enigma

Pýcha tajných služieb? Hanba vojenských operácií? Prečo toľko utajovania aj po roku 2009?

Ak spravodajské služby neotvoria svoje archívy, do budúcna bude potrebné, aby historici nekompromisne porovnávali jednotlivé správy o dekodéroch typu Enigma, o používaní dešifrovaných depeší tak, ako porovnávali experti Station X mnohé depeše z rôznych vysielačiek. Kódovací stroj figuruje v mnohých článkoch, knihách a filmoch o 2.sv. vojne, ale mnohé údaje sú politicky zavádzajúce. Ako náš príklad uvediem časť textu z HR 2/2004 na str. 32 pod slovami „Najväčšie tajomstvo“, kde sa píše: „americkým a britským špecialistom sa podarilo dešifrovanie“, čo je samozrejme „prefarbené“ tvrdenie – ako keby Američania boli medzi prvými úspešnými dešifrantmi. Takto spracované informácie sú výsledkom nekritického prijímania textov z anglo-americkej strany. My sme čítavali za čias federálneho socializmu o sovietskych prvenstvách a naučili sme sa kriticky tvoriť vlastný názor. Máme náskok pred západnými konzumentmi „faktografie“, vypracovali sme si kritické porovnávacie metódy a bolo by dobré, keby sme ich používali aj naďalej. Mali by sme vychádzať zo známych a potvrdených informácií: Tichomorské flotily USA používali dešifrované správy až od r. 1942 keď dostali Bombu a know-how od britskej školy Station X. Dovtedy americké spravodajské sily zhromaždené v školách Hypo tápali v temnotách japonských obchodných správ, admiralita USA nemala vedomosť o nemecko-japonskej kódovacej technike. Nepoznali spôsob dešifrovania japonského kódu, kým sa nenaučili prispôsobiť Bombu Japonskej verzii. Niekto by mohol povedať, že to bol úplne iný stroj. Lenže nemecký projekt Enigma bol transvestovaný do japonskej 97 v spolupráci s nemeckou spojárskou logistikou. To potvrdzuje rovnakosť oboch strojov. Podobne transverzia Bomby do Magicu sa konala najprv v Station X. Američania nazvali dešifrovací stroj doslova Čarovný, tak na nich zapôsobil. Od leta 1942 do konca vojny získali americké odpočúvacie a dešifrovacie stanice celkom osem Magicov. Jeden z nich bol na ostrove Oahu. Politicky motivované dezinformácie o dešifrovacom stroji v rukách USA pred r. 1942 sú konfabulácie. Príklad takej americko-slovenskej konfabulácie je aj v knihe Veľké tajomstvá minulosti, slov. vydanie Reader´s Digest Výberu, spol. s r.o., Bratislava 1999, na strane 345, kde píšu: „dešifrovacie stroje dali Američania Britom“. Takéto „správy“ sú priam nehoráznosť. No comment. Analytici USA priznávajú presnú dobu, kedy prestali Japoncom rozumieť. Podľa nej vedia, kedy Japonci zaviedli 97 do vojenskej komunikačnej praxe: Purpurový kód sa objavil náhle v tichomorskom éteri koncom roka 1940. Americké dešifrovacie školy „narazili“ na nové nerozlúštiteľné japonské kódovanie. Označovali ho spočiatku Purpurový kód, neskôr Japanese News 25, JN25, Japanese Code, JC25, JK25. O tom, že JN25 nemali rozlúštený svedčí aj iná historická skutočnosť.

Veľmi dôrazné písomné správy o predpokladaných japonských úmysloch admiralita USA veľkolepo podcenila. O plánovanom útoku na tichomorskú základňu Pearl Harbor dostávali dlhodobo varovné správy od svojho veľvyslanca Josepha C. Grewa z Japonska. Písal a hovoril o tom už v r. 1940. Koncom januára 1941 opäť napísal Grew do Washingtonu správu, v ktorej vyslovene uviedol Jamamotovu originálnu ideu prvého útoku na Pearl Harbor. Myšlienka pochádzala od vrchného veliteľa japonských spojených námorných síl admirála Isoroku Jamamota a dostala sa ku Grewovi včas. Grewovi môžu všetci agenti iba závidieť jeho čarovnú diplomatickú moc, získal informácie najvyššieho stupňa utajenia (!). Admiralita USA považovala jeho správu za irelevantnú (!) a nadnesenú. Nevedeli si to predstaviť (?). Brali na vedomie okolnosti japonskej invázie do Indočíny v lete r. 1940. Poznali japonský pakt s taliansko-nemeckou Osou. Dňa 26. 7. 1941 Washington zahájil ekonomické a hospodárske embargo Japonska, údajne predpokladali pokornú prosbu k dohode(?). Prezident Roosevelt žiadal zastavenie japonskej expanzie, ale iba urýchlil japonskú prípravu. Veľká vzdialenosť ostrova Oahu od Japonska bol jeden faktor a hospodársko-vojenská sila USA bol druhý faktor ktoré americkej admiralite nahovárali, že je nedotknuteľná.  Keby vedeli niečo o japonskej šifre, veľmi rýchlo by reagovali na osudovú vetu z éteru: „Začnite výstup na horu Niitaka 1208“. Zaznela dňa 2. 12. 1941. Šifrovaná depeša bola určená japonskému admirálovi Čuiči Nagumovi, v tej dobe sa už plavil k Havajským ostrovom. Niitaka je najvyššia hora na ostrove Tchaj-wan. Ak chceli Japonci obsadiť svoj cieľ Tchaj-wan, museli najprv zničiť najväčšie americké sily v tichomorskom prístave Pearl Harbor na ostrove Oahu. Preto vybrali pre prvý útok kryptonym „Niitaka“. Nič zložité, pokiaľ tú vetu máme k dispozícii… V USA o rozkaze admirála Isoroku Jamamota nemali ani len potuchy. Nevedeli o nej ani Briti. Jedna jediná veta usvedčuje všetkých čo nevedeli (!) ani o plavbe Nagumovej flotily. Keby niekto dešifroval jedinú vetu, jasný rozkaz – kto by ju nepochopil? V éteri sa objavila v dobe, keď diplomatické styky medzi USA a Japonskom zamrzli na vojnovom bode. USA ešte neboli vo vojnovom stave. Prezident USA Franklin D. Roosevelt bol viazaný svojím volebným sľubom ktorý dal občanom USA, že do vojny nevstúpi. Očakával „nepredvídateľné udalosti“ zo strany Japonska, ale jeho očakávania nikto zo spravodajskej služby nepotvrdzoval. Veľvyslancove správy považovali všetci za nadnesené… a útok na Pearl Harbor bol zastretý napätou politickou situáciou, a v nej fungovali „tajné želania“ bez logistickej podpory. Namiesto predpokladaného útoku na Filipíny, stalo sa prekvapenie: Nad ostrovom Oahu, na brieždení 7. 12. 1941 sa v éteri ozvalo japonské „Do – do – do!“. V doslovnom preklade „bi – bi – bi!“ a v sémantickom obsahu bojového pokriku je zhoda s našim literárnym „Mor ho!“. Vojenský význam povelu bol: „Útok!“. Začal „trpký deň potupy USA“. Asi o 15 minút neskôr zaznela v japonskom éteri správa: „Tora – tora – tora“. V doslovnom preklade: „Tiger – tiger – tiger“. V japonskom sémantickom obsahu je jasný význam: „Prvý, nečakaný útok sa podaril, obeť je prekvapená“. Vo východnej filozofii Tiger symbolizuje iniciačný princíp Jin. Správa bola odoslaná pre japonské najvyššie velenie vo vojenskom význame: „Prekvapujúci úder sa podaril, zasiali sme zárodok víťazstva“. Japoncom išlo najmä o moment prekvapenia v ktorom takticky videli koreň víťazstva. 

Získali „koreň víťazstva“, ale neskôr padol na nich „americký strom pomsty“, a spravodajské hry pokračujú zapečatením depeší v archívoch.

 

Doslov: 

Nijaký kryptológ neodhalí žiadne nové súvislosti okolo Enigmy dovtedy, kým nebudú otvorené vojnové archívy Nemecka, Ruska, Anglicka, Japonska a USA. 

 

_________________koniec

späť na  Začiatok Enigma

späť na  Emilia.Dr. Zoznamy

 *

#Enigma, šifrovací stroj a tajné služby v 2.svetovej vojne

 Enigma – šifrovací stroj  &  tajné služby  v  2. svetovej vojne

 _ úvod

© Emília Uhláriková, Banská Bystrica,  25. 3. 2004, vydané v časopise: Historická Revue, dvojčíslo 7-8 / 2004, str. 36-39.

Na svete  prvý súhrn informácií o Enigme som vytvorila ja, historik a stredoškolská učiteľka dejepisu v Banskej Bystrici.

Odštartovala som obecný záujem o tému Enigma. Až po uverejnení môjho článku v HR v r. 2004 sa začali historici, kryptológovia a iní, vyjadrovať k fenoménu “Enigma”. Dovtedy ani na internete, ani v lietratúre nič podobné nebolo publikované. V neskorších rokoch nová redakcia HR-2010 uverejnila niečo o Enigme, ale nič nové, veď sa ani nedalo.  Dnes, v r.2012, máme už kompletné zobrazenie na wikipedii aj s podrobnými vysvetlivkami o fungovaní Enigmy, ale otázniky, ktoré som nastolila v r. 2004, ešte vždy TRVAJÚ, pozri wikipedia;

A ako vidíme, šifrovacia mašina Enigma sa stala vedeckou, historicko-kybernetickou kategóriou. Som na svoj úspech z roku 2004 hrdá, že vieme viac o Enigme, hoci jej pôvod ešte vždy nie je zaručene objasnený (chýba fotokópia patentu, meno a registrácia, a pod.), ale aspoň vieme, ako vyzerala a ako fungovala. Banská Bystrica, 19. 2. 2012. 

 

Môžu byť odtajnené informácie kritériom výkladu vojenských operácií v 2. sv. vojne (?)

Iste, mohli by, ale do roku 2045 to nebude možné.

História si musí poradiť s množstvom dezinformácií a s hrubou vrstvou  tendenčných „politických interpretácií“ vojnových udalostí. V súvislostí so šifrovacími[1] strojmi existujú legendy, ale archívy stále „mlčia“. História si žiada odpovede na otázky súvisiace s kódovacími strojmi typu Enigma. Ako mnoho iných technológií, aj kódovací stroj bol jedným z hlavných programov informačných vojen pred, počas a po 2. sv. vojne. Zapečatené ruské, americké a britské archívy nás môžu prekvapiť. Sú zapečatené na sto rokov po skončení vojny, stále nie sú sprístupnené a historiografia nemôže ucelene a s prehľadom učiť o blízkej minulosti. V záujme rekapitulácie niektorých, aspoň čiastočne, súvislostí, podujala som sa zhrnúť poznatky o kódovacom stroji Enigma, alias  97, resp. Bomba, alias Magic, do jedného článku. Nemám v úmysle predčasne suplovať konečný súhrn informácií, ani hlbokú sondu, ale chcem upozorniť na niektoré zjavné súvislosti.

 

Od kedy, kto a čo vedeli o Enigme (?)

Čo mohli šéfovia spojeneckých mocností urobiť, a prečo to neurobili (?)

Otázky sú príčinou aj následkom informačného embarga. Prezident USA Roosevelt nariadil zapečatiť archívy Hypo. V Anglicku predseda vlády sir Churchill uvalil informačné embargo na Station X, hoci tam sú uskladnené aj informácie z Poľska, Francúzska a USA. Sovietsky generálny tajomník komunistov Stalin nariadil zapečatiť všetky vojnové archívy. Ríšsky vodca Hitler nariadil zlikvidovať nemecké vojenské archívy a časť technických projektov previezť ponorkami do Japonska – tam sú predmetom súkromného obchodného vlastníctva, tajomstva. Zlomok nemeckého sortimentu odvážaného do Japonska medzi februárom a májom 1945 ukoristili USA. Stal sa predmetom absolútneho informačného embarga.

 

Názov Enigma

Pôvodné slovo enigma používali starí Gréci vo význame: hádanka, záhada, tajomstvo. V antickej spisbe enigmou nazývali literárny druh poéziu a prózu so záhadným obsahom, ale aj iné hermeneutické  texty (s tajným odkazom), napr. epitafy, ako odkaz na mystický život. Literárny druh enigma sa tešil veľkej obľube v stredovekom období renesancie. Meno Enigma sa používa v historiografii 2. sv. vojny občas aj nesprávne. Názvy kódovacích a dešifrovacích strojov, mobilných alebo veľkých, mechanických alebo elektromechanických strojov  by sa mali používať tak, ako ich nazývali majitelia.  Nemci: ENIGMA. Poliaci, Francúzi a Briti: BOMBA. Japonci: 97. USA: MAGIC. Vzhľadom k najprepracovanejším verziám v nemeckej armáde obstojí súhrnný názov: Dekodéry[2] typu Enigma. Nijako neobstojí tvrdenie, že „Američania používali Enigmu“. Vlastníctvo a využitie dešifrovaných správ sa postupom času stáva dejepiseckým atribútom hodnotenia vojenských operácií medzi augustom 1941 a augustom 1945. Stroj mal diskutabilné využitie na obidvoch stranách fronty.Na strane agresorov – Nemecko, Japonsko, konštatujeme trvalé podceňovanie zabezpečovacích vstupných nastavení kódovacieho stroja. Nevyužili ani tisícinu strategických možností šifrovania. Na druhej strane Británia a  USA oslabovali defenzívne využitie dešifrovacích možností stroja, zapísali sa do dejín ako „neschopní“, nevedeli účelne koordinovať dešifrovanie najmä v rokoch 1941 – 1942. Najhorším výsledkom ich vzájomnej nedôvery boli dezinformácie a chaos v koordinácii vojnových operácií. Zdá sa, že hanba je najväčší dôvod pre ktorý vrhli storočné embargo na archívy tajných služieb.

 

Vynález princípu podľa vynálezcu Scherbiusa, princíp kódovacieho stroja

Mechanický, ručne ovládaný kódovací stroj s jedným valcom vynašiel istý Holanďan vraj nemeckého pôvodu údajným menom Arthur Scherbius v r. 1922. Ako objaviteľ a strojca chcel získať primeraný majetok za svoj geniálny vynález. Predal ho v r. 1926 nielen nemeckej armáde. Poliaci získali rovnaký stroj v rovnakom čase a pán Scherbius sa stratil zo scény dejín. Poznáme len jeho krycie (?) meno. Kto by mal záujem uvádzať jeho pravé meno? On sám, alebo Nemci, či Poliaci? Scherbius v nemecko-latinskej forme v preklade znamená rozbíjač. Presne vedel čo a komu predával. Jeho umelé meno je sémanticky totožné s menom kódovacieho stroja. „Die Scherbe“ v nemčine je črepina, „in Scherben schlagen“ – rozbiť na kúsky. Scherbius – Črepinár; vo význame ako princíp kódovania – text rozbiť na kúsky. Ten kto má všetky črepiny a vie ktorá ku ktorej patrí, ten vie zložiť aj pôvodnú formu – tajný text. Latinská koncovka „–ius“ je priliehavá pre kryptogram utajeného mena. Klasickej spravodajskej názorovej verzii že ide o vymyslené legendárne meno svedčí aj presilená kombinácia anglického krstného mena Arthur s nemecko-latinským priezviskom. Rovnako pochybná je aj legenda že pán Scherbius bol žičlivý Holanďan pomáhajúci zároveň Nemcom aj Poliakom, a ešte tak krátko po 1.sv. vojne. Pravé meno by sme mohli nájsť v nemeckých alebo v anglických archívoch, kde zmizli doklady poľských a francúzskych dešifrantov, vďaka ktorým Angličania získali dekodér v r. 1941.

 

Nemci  &  Enigma

Už v r. 1929 vzhľadom pripomínala elektrický písací stroj uložený v drevenom kufri. Znaky sa určovali dvomi zostavami klávesov, jedna pre kódovanie a druhá pre dešifrovanie.  Rotáciou cez valce sa získavali výstupné znaky. Prvý, holandský model mal len jeden valec. Nemecký model r. 1939 bol elektrifikovaný, mal už tri valce a len jednu klávesnicu (na obr.). Zmeny medzi kódovacím a dešifrovacím programom sa prepínali mechanicky, neskôr elektromechanicky. Pôvodne šifrant rotoval valcom manuálne až do r. 1926 podľa menlivého kľúča a výstupné znaky sa ukazovali mechanicky na protiľahlej klávesnici. Neskoršie elektrifikované modely rozsvecovali výstupné znaky elektrónkami a šifrant si ich odpisoval. Posledné modely vyťukávali hotovú správu rovno na papier podobne ako telegram. Najzložitejšie vysokorýchlostné modely používané na veľmi úzke účely mali viac ako dvanásť, až dvadsaťštyri valcov. Bývali veľké ako písací stôl, prepojené pevnou linkou telegrafom a ručné prepisovanie už nebolo potrebné. Hitlerov hlavný veliteľ vojnového loďstva vrátane ponoriek a veliteľ komunikačných zložiek Karl Dönitz vybudoval kombinovanú sieť – pevnú telegrafnú a mobilnú rádiovú krátkovlnnú prepojil do komunikačnej siete absurdných rozmerov a nevídanej účinnosti. Komunikačné nite sa zbiehali v Dönitzovom centre Wilhelmshaven, kde sa nachádzali najzložitejšie kódovacie stroje určené k prepojeniu s Hitlerovým hlavným stanom nech sa nachádzal kdekoľvek a kedykoľvek. Sieť bola na tú dobu nadčasovo dokonalá. Už v r. 1940 prijímalo a vysielalo každé nemecké plavidlo vrátane zásobovacích, či rybárskych člnov, samostatné a rozsiahle depeše či inštruktáže. Velitelia ponoriek mali v štandardnej výbave v r. 1942 elektrickú štvorvalcovú Enigmu so súbormi tabuliek vstupných nastavení platných niekedy aj individuálne. Výrobcom Enigmy a výhradným dodávateľom bola firma Lorenz.

 

---

[1] Sémantika: Kódovanie je proces rozbitia správy a produktom je šifrovaná správa. Dešifrovanie je odhaľovanie ako sa dajú fragmenty obnoviť a pospájať do skutočnej správy.

[2] Sémantika: Dekodér typu Enigma dokáže správu prekryť inými znakmi, rozbiť na fragmenty a pripraviť ako kompaktnú šifrovanú depešu. Po doručení depeše exkluzívnemu príjemcovi rovnaký dekodér poskladal fragmenty podľa preddefinovaného vzorca a odokryl pôvodný text.

________________________________________

Spôsob použitia Enigmy

Šifrant – obvykle veliteľ ponorky – zostavil pôvodný text v nemčine. Nastavil podľa tabuliek vopred dohodnuté vstupné parametre v elektrickej sieti a mechanike stroja – počiatočné nastavenie valcov – od akého znaku sa začína; a smer rotácie valcov. Každý vstupný znak previedol cez systém – kláves, rotácia valca, elektrónka – na výstupný znak a ten odpísal. Výstupný text bol nezmyselný rad písmen a čísiel. Radista podelil znaky na skupinky po päť znakov a odvysielal ich krátkovlnnou vysielačkou v Morseovej abecede, podľa vopred určeného harmonogramu – dátum a čas vysielania. V správe uviedol nasledujúce parametre platné pre budúce vysielanie – tabuľkový vzor budúceho šifrovania, dátum a čas vysielania. Takto sa mali parametre meniť zo správy na správu. Pri takomto postupe by bola akákoľvek špionáž absolútne vylúčená. Príjemca dešifroval správu podľa návodu priloženého k Enigme a podľa práve platných parametrov. Keby Nemci a Japonci používali zmeny parametrov podľa pôvodných zámerov, Briti a Američania by nerozlúštili ani jednu správu. Nie je ťažké predstaviť si strach Britov a Američanov z nepredvídateľných zmien parametrov na nemeckej a japonskej strane…

 

Chyby používateľov

A) Rukopis šifranta. Prvé stroje nepísali, len ukazovali znaky svietiacimi elektrónkami. Odpísané kódované znaky nedávali žiadny zmysel a rukopis človeka ktorý obsluhoval Enigmu mal čítať a vysielať iný človek, radista. Poznáme to aj dnes, niekedy písmená G, l nevieme rozlíšiť od čísiel 6,1.

B) Radista vysielateľ. Občas sa pomýlil preklepom v Morseovej abecede pri vysielaní do éteru.

C) Radista prijímateľ. Prijímané znaky nedávali žiadny zmysel a ľahko sa napísal iný alebo nejasný znak, napr. O namiesto 0.

D) Dešifrant. Rukopis príjmového radistu čítal veliteľ. Ak zadal zlý vstupný znak do stroja, automaticky dostal zlý výstupný dešifrovaný znak. Toto boli najčastejšie chyby.

Okrem nich dochádzalo ešte k nepredvídaným chybám ktoré sa nedali odhaliť a najviac komplikovali dešifrovanie v spravodajských školách. Medzi ne patrili aj tzv. tajomné odkazy a mená. Zrejme šlo o súkromné odkazy ženám a deťom, ako to občas robievali dôstojníci v Luftwaffe.

 

Dešifrovanie v spravodajskej škole

Minimálne nevyhnutné podmienky k špionážnemu dešifrovaniu depeší boli stroj a päť informácií:

1. Vlastniť dekodér typu Enigma.

2. Poznať nastavenie prvého znaku na valcoch.

3. Počet valcov.

4. Smer rotácie valcov.

5. Počet rotácií cez valce.

6. Jazyk v ktorom je správa napísaná, nemčina alebo japončina.

Bez úlovkov dekodérov z nemeckých plavidiel by minimálne podmienky neboli splnené a depeše by zostali utajené. Nemci aj Japonci menili počiatočné nastavenia zriedkavo, určite menej ako mohli. Jazyk v akom je zašifrovaný text určil používateľ a väčšinou nerobil problém ani dešifrujúcej škole. Zvýšením počtu valcov na posledných nemeckých strojoch sa skomplikovalo dešifrovanie preto, lebo jeden znak mohol byť kódovaný viacerými znakmi. Preto posledné správy z Hitlerovho hlavného stanu nie sú dešifrované dodnes. Koľko vstupných znakov tvorí jeden výstupný znak, dalo sa meniť podľa špeciálneho parametra s pridaným špeciálnym valcom. Kvôli kódovaniu pridaným špeciálnym valcom museli Briti vyrobiť prvý elektrónkový počítač na svete. Podarilo sa im dešifrovať správy ohľadom oslabenia nemeckých vojsk na západnom fronte, ale správy zostali nevyužité, vysvetlím ďalej. Špionážny dešifrant dostal plynulé riadky zmiešaných písmen a čísiel tak, ako ich zachytil radista v Morseovej abecede a ktoré automaticky delil do skupín po päť znakov – to bol zvyk radistov. Expert vedel len toľko, že je to správa. Predpokladal nemecký alebo japonský jazyk, ale nevedel koľko má správa slov, či sú v nej čísla, koľko znakov tvorí jedno písmeno textu, alebo číslo. To je len časť problému. Chcel použiť dekodér bez vstupných parametrov, nikam by sa nedostal. To bol najväčší problém Britov až do augusta 1941. Používali jednovalcovú Bombu získanú z Poľska, zatiaľ čo Nemci v tom roku používali štandardne trojvalcovú a niekde štvorvalcovú Enigmu. Absolútna a prvá podmienka úspešnosti bola: Získať aktuálny kódovací stroj a jeho vstupné parametre. Niektoré parametre Briti nazývali Žltý kód, alebo Červený kód. Američania nazývali neznámy japonský Purpurový kód inak nazvaný aj JN25a-g, opíšem ďalej. Britom pomohol úlovok z nemeckej ponorky v auguste 1941, získali všetky potrebné informácie k dešifrovaniu. Odvtedy systematicky katalogizovali zmeny parametrov ak ich získali, podľa druhu vojsk. Nemci menili parametre v rámci jedného druhu vojska asi po dvoch až štyroch týždňoch. Ak si uvedomíme, že dnešní diplomati – ani nie vojaci – menia parametre v kódovaných správach každú chvíľu, tak vieme, čo Nemci a Japonci mohli, ale neurobili už vtedy hoci mali rovnaké možnosti. Najmenej obozretnosti prejavili dôstojníci Luftwaffe, niektorí si dovolili opakovať správy pre svoje vlastné chyby v texte a dokonca aj pre „istotu“. Boli si absolútne istí spoľahlivosťou Enigmy, menej dôverovali sami sebe. „Opakovačkami“ prispeli k rýchlemu odhaľovaniu, triedeniu a lúšteniu depeší v britskej Station X, opis ďalej. Výsledky čítania depeší boli prekvapivé a zvádzali Britov k pochybnostiam, či to nie je nemecká volavka – pasca, podvrh. Robili rovnakú chybu ako Nemci, neverili sami sebe, pochybovali o svojich úsudkoch. Nikdy to nebola volavka.

 

Púť kódovacieho stroja

Dekodér typu Enigma putoval do rúk mnohých majiteľov ako skutočný poklad. Legálne a verejne kupujúci boli Nemci – pre nemeckú armádu, ale pre logistické nedostatky ho nedocenili, zapadol prachom až na dva roky. Legálne ho kúpili v tom istom roku aj Poliaci a pre opačné logistické nedostatky ho príliš utajili – vedeli o ňom len štyria v úzkej varšavskej špionážnej skupinke. Nemci si ho „našli“ v r. 1929, doplnili k stroju elektrický pohon a giganticky rozšírili kódovacie možnosti stroja pridávaním valcov. Poliaci v tej dobe začali hľadať spôsoby univerzálneho dešifrovania niekoľkých málo zachytených depeší a určili smer monitorovania, spravodajského využitia Bomby, ako svoj stroj nazvali. V tom istom smere pokračovali neskôr aj Francúzi, po nich Briti a nakoniec USA. Francúzi získali Bombu aj s tabuľkami v r. 1939 od poľských špiónov emigrantov. Briti získali Bombu v tom istom roku, dostali ju ako dar spolu so všetkým z poľskej školy od Francúzov. Japonci v r. 1940 na Hitlerov pokyn ako dar od Nemcov získali dekodér typu Enigma aj s dokumentáciou. Američania až v r. 1942 získali dekodér spolu so školou od Britov.

 

V r. 1942 dekodér využívali viacerí

Poznáme päť aktívnych spravodajských služieb využívajúcich dekodér typu Enigma:

A) Nemci pre ofenzívne účely na ovládnutie cudzích teritórií využívali Enigmu.

B) Japonci taktiež pre ofenzívne účely využívali stroj nazvaný 97.

C) Angličania pre defenzívne účely proti agresorom využívali dekodér menom Bomba.

D) Sovieti nemali dekodér, ale využívali informácie z dešifrovaných správ ako z prvej ruky vďaka svojmu špiónovi v anglickej špičke Station X.

K depešiam z valcov Enigmy v r. 1942 nemal prístup nikto iný.

Dešifrovanie v špionážnych školách

1. Poľská škola VS4: Ako prví dešifranti boli štyria Poliaci (1926-39) vo varšavskej skupine.

2. Francúzska škola ani nevznikla, len pár mesiacov využívali poľskú školu (1939) ktorú prichýlili a v tom istom roku preniesli do britskej agentúry.

3. Briti (Churchill, 1939-45) založili dešifrovaciu špionážnu školu najprv pod menom Ultra, neskôr ju premenovali na Station X.

4. USA založili svoju školu podľa hotových schém z britskej školy (koncom r.1942) a neskôr jej dali meno Hypo.

Briti a USA zriadili odpočúvacie siete zachytávajúc rádiové depeše a zasypávali svoje školy materiálom. Sovieti si zabudovali špionážne sondy do kódovacích a dešifrovacích škôl v Anglicku a v USA. Spravodajské archívy naplnené materiálmi z týchto škôl ešte 35 rokov nebudú dostupné. Mnohé otázky v historiografii tajných služieb sú stále nezodpovedané.

 

Informácie o dekodéroch typu Enigma

sa objavovali sporadicky vo vedecko-populárnej literatúre. O britskej dešifrovacej skupine Station X sa všetky informácie utajovali až do r. 1974. Potom začali žurnalisti medializovať hodnotiace kritériá z pohľadu „kto – čo“ dešifroval. Od r. 1987 je v britskej a americkej faktografii tento pohľad čiastočne spolitizovaný, ale ustálený.

Príklady: Hodnotenia nemeckého poľného maršala generála Erwina Rommela, legendárneho veliteľa malého vojenského zboru Afrika Korps v severnej Afrike, sú ešte vo vývoji. Briti ho porazili len vďaka Bombe, dnes to už nikto nespochybní. Generál Rommel bol závislý od pravidelného zásobovania po mori. Briti dešifrovali nemecké námorné depeše od augusta 1941 a ihneď začali potápať zásobovacie lode smerujúce do Stredozemného mora. Overovanie námorných správ pomohlo Britom talianske vysielanie zastaranými kódmi, švédskymi strojmi C38. Taliani nemali o Enigme ani tušenie a svoje vojenské operácie koordinovali s nemeckými prostredníctvom C38. Talianske správy boli konkordantné s nemeckými správami. Rommelove taktické úspechy sú o to udivujúcejšie, ale britské víťazstvo nesie otáznik – prečo tak neskoro (?). Sovieti využívali britské výsledky bez ich súhlasu, mali svojich agentov zabudovaných v MI5. Šéfom MI5 bol Angličan Kim Philby – od r. 1933 bol v službách Sovietov, kontaktovaný bol vo Viedni. Podával dôležité informácie o Bombe, Station X, Magicu, Enigme a 97. Vďake jeho správam sa dostali zlomky informácií aj do literatúry faktu už v r. 1965. O Stalinovi sa právom traduje, že nerešpektoval návrhy spojeneckých vlád, najmä ak sa nezhodovali so správami jeho agentov. V Nemecku bol zabudovaný ako agent aj Stalinov vlastný syn, ktorého Stalin – ako inak – obetoval. Hitler dlho väznil Džugašvili juniora, ponúkal Stalinovi rôzne alternatívy na výmenu, ale Džugašvili senior všetky alternatívy odmietol. Potom sa junior „stratil“. Zostáva nám status quo, že Sovieti nemohli nevedieť o Enigme a Bombe. Po r. 1961 (Berlínsky múr – Studená vojna) nemali dôvod mlčať o svojich úspechoch. Aby mlčanie Angličanov a Američanov nebolo trápne, začali tiež publikovať, ale až po r. 1975 – v anglickej žurnalistike sa odvtedy legálne hovorí o Ultre, avšak stále nie všetko. Výsledná veľká časť informácií sa od r. 1961 sústavne straní, zafarbuje k politickej farbe na všetkých stranách.

 

Bájky a pravdy o majiteľoch dekodéra typu Enigma

Prvý majiteľ a vynálezca bol niekto utajený, údajný Holanďan Arthur Scherbius. Druhým a zároveň aj tretím majiteľom vďaka Holanďanovej obchodníckej zručnosti boli Nemci zároveň s Poliakmi. Tu vznikli prvé dve bájky:

1. O Holanďanovi Scherbiusovi. Nie je potvrdená historická existencia muža s takým menom.

2. O nemeckom zradcovi spojárovi Hans Till Schmidtovi s prezývkou „Asche“, nem. popol. Nebola dokladovaná ani z Poľska, ani z Francúzska, ale ani z Ruska.

3. Údajný nemecký vojak z povolania, spojár Asche, mal odovzdať stroj a materiály o „Schifriermaschine Enigma“ istému francúzskemu kapitánovi Bertrandovi. Ten mal odovzdať uvedené materiály poľskej dešifrovacej skupine VS4 ešte pred r. 1934 (?). Bájka vznikla až v období po r. 1961, je v rozpore s historickými faktami: Do r.1939 Poliaci ani netušili na čo im Bomba poslúži a vedeli o nej len štyria kupujúci Poliaci. Ďalej je postavená na pochybnej „nezištnosti“ francúzskeho darcu a jeho údajná ochota pomôcť Poliakom. Skutky milosrdenstva sú v hlbokom rozpore s účelom spravodajských služieb, z ich praxe je milosrdenstvo totálne vylúčené a výrazy ako „nezištná pomoc a ochota“ v nich prakticky neexistujú, ba ani len v slovníkoch agentov. Zatiaľ platí status quo  – až do augusta 1941 (!) poznali názov Enigma len Nemci a okrem Nemcov nikto. Poeticky priliehavé meno korešponduje s Hitlerovou túžbou mystifikovať všetko okolo seba. Nemci globálne preceňovali svoje vylepšenia. Nerozpoznali skutočnosť, že sa stali paralelnými majiteľmi stroja. Z pohľadu prísnych zásad konšpirácie to bola fatálna chyba, ale z pohľadu technických možností stroja by to nebola žiadna chyba, paradoxne – vďaka šlendriánskemu fortieľu v používaní kódovacej mašiny stratili Nemci aj Japonci veľké výhody technického pokroku. Z technického pohľadu bol stroj dokonalý a v skutočnosti mohli Enigme absolútne dôverovať – ak by dodržali podmienku dennodennej zmeny vstupných parametrov. Veď samotné vlastníctvo stroja absolútne nestačilo k dešifrovaniu depeše, ako to krvopotne zisťovali Poliaci, po nich Briti a nakoniec aj Američania.

 

Poliaci  &  Bomba

od začiatku vlastníctva Bomby (1926) pracovali na vytvorení univerzálneho dešifrovacieho systému. Pracovali v neveľkej spravodajskej skupine vo varšavskej dešifrovacej škole s krycím názvom VS4. Už v r. 1932 mali rozpracované obsiahle dešifrovacie tabuľky na čítanie kódovaných depeší vďaka ktorým poznali napríklad presný termín Hitlerovej „Noci dlhých nožov“. Svoj stroj nazvali priliehavo Bomba, ako na rozbitie nemeckých plánov. Podľa dvoch názvov nemeckej a poľskej verzie rovnakého stroja je logický záver, že pán vynálezca múdro a šikovne predal stroj na dve strany, bez vedomia Nemcov. Vynálezca vedel že použité šifry rozlúšti len ten kto vlastní vstupné informácie pre kódovanie a dekódovanie, predpokladal, že obidve strany sa o sebe navzájom nikdy nedozvedia . Poliaci zo začiatku nevedeli o nemeckom vlastníctve rovnakého stroja. Neskôr podľa zachytených depeší vytušili charakter správ, ale nemali spravodajské informácie. Ak by ich mali, udržali by technický pokrok zároveň s nemeckou verziou stroja. Poľské spravodajské archívy tohto obdobia údajne „neexistujú“. Vraj ich zničili sami Poliaci (?) a zvyšok zničili nemecké okupačné sily. Ani to nie je pravda – čo by odovzdali Britom (? ). Zároveň je jasné, že ak by Nemci vedeli o poľskej Bombe, že čosi môžu dešifrovať, správali by sa oveľa obozretnejšie pri vysielaní každej depeše. Angloamerické mediálne informácie si zase namýšľajú, že dokážu „opravovať históriu 2. sv. vojny“. Faktická minulosť zostáva nezmenená: Poliaci z VS4 odovzdali francúzskym diplomatom rozsiahle dešifrovacie tabuľky spolu s Bombou ihneď po nemeckej okupácii Poľska (1.9.1939), ale skôr nie (!), lebo nemali dôvod. Bájka na úkor VS4: Údajne sa konalo jedno britsko-francúzsko-poľské stretnutie spravodajcov v bunkri varšavskej skupiny VS4  v januári 1939, a vraj tam francúzski spravodajcovia odovzdali poľskej skupine oné materiály, že to organizoval kapitán Bertrand atď. Túto bájku neodporúčam nikde replikovať inak než bájku, nádherný príklad spravodajskej kamufláže. Prečo by poľskí spravodajcovia ukrývali skupinu VS4 už v júli 1938 do bunkra, alebo dokonca v januári (!) 1939 ako to tvrdia angloamerickí historiografi? Potvrdenou sa ukazuje existencia spravodajských kontaktov a diplomatických ústnych dohôd „len pre prípad vypuknutia vojny“. V zmysle podľa predbežných ústnych dohôd sa cesta Bomby z Varšavy do Bletchley Parku začala až po prvom septembri 1939, a to cez ruky francúzskych diplomatov. Cez Paríž do Londýna presídlila spolu s Bombou a tabuľkami aj podstatná časť poľských expertov z VS4. V poradí až štvrtým a piatym majiteľom Bomby sa stali Francúzi a Briti. Francúzi len ako diplomatickí misionári odovzdali hotové dielo britskej tajnej službe v tom istom r. 1939. Vtedajšia poľská verzia Bomby bola ešte vždy manuálne (!) ovládaná, jednovalcová a pomalá mašina.

 

Briti  &  Bomba

Po nástupe sira Churchilla do kresla prvého lorda admirality v r. 1939  urobili prvý systematický krok na využitie Bomby a sledovanie nemeckej komunikačnej siete. Urobili tak v rámci MI5 (Military Intelligence, vojenská informačná služba) a zriadili Churchillovu samostatnú stanicu, dešifračnú školu s prezývkou Ultra. Celú skupinu neskôr podriadili väčšej oficiálnej stanici Station X. Pre tento krok bolo potrebné reštrukturalizovať celú MI5. Neskôr, podľa Churchillovho vyjadrovania o dešifrovaných správach ako o „ultra tajných správach“, zostal zaužívaný názov Ultra. Skupina mala sídlo severozápadne od Londýna v starej budove na súkromnom pozemku Bletchley Park. Viktoriánske sídlo s rozľahlým pozemkom prenajala britská admiralita pre MI6 (zahraničná sekcia MI5) už v r. 1938, ale až v r. 1939 ju začali používať pre špeciálnu skupinu zahraničnej sekcie SIS, Secret Intelligence Service, Tajná informačná služba (pred r. 1939 podriadená pod MI6). Nová skupina Station X v rámci SIS mala samostatné velenie podriadené len britskej admiralite a fungovala ako Vládna kódovacia a dešifrovacia škola, neskôr ako Vládny štáb komunikácie. Postupne Station X zamestnávala cca 10 tisíc ľudí pracujúcich v troch zmenách, vrátane prevereného režijného personálu (sekretárky, kuchári, upratovačky) bývajúceho v blízkom okolí. V rôznych barakoch okolo viktoriánskeho sídla sa riešili rôzne úlohy. Hut3 a 6 mali na starosti depeše nemeckého letectva a pozemného vojska, Hut4 a 8 námorné kódy. V najlepších rokoch 1943-45 lúštili cca jeden milión (?) depeší ročne. Vyriešené kódy uskladňovali vo zvláštnych barakoch. Archivácia bola systematická a viacúčelová. Kľúčoví analytici mali krycie mená a tak sa uvádzajú dodnes v rôznej historiografii. Jedným z nich bol Alan Tahlent, matematik. V r. 1936 v Cambridge navrhol prvý elektrónkový počítač. K realizácii jeho projektu sa pristúpilo až v r. 1942 po odhalení nemeckého technického náskoku štvorvalcovej Enigmy. Prvý počítač z Ultry (1943) bola elektromechanická, mosadzná „pomalá kačica“ veľká ako písací stôl, takmer sa podobala Enigme. Až v r. 1944 sa dostal k slovu skutočný elektrónkový počítač veľký ako izba, nazývaný Colossus. Dokázal súvisle používať pamäť s vopred uloženými tabuľkami, rozlišovať znaky, analyzovať a ukladať do pamäti nové údaje. Telegrafickú pásku čítal opticky – fotobunkami – rýchlosťou päťtisíc znakov za sekundu. Synchrónne prevádzal optické znaky na elektrické impulzy cez 2500 elektróniek a tabuľkovo ich porovnával s pamäťovými impulzmi na podobnej dierovanej páske. Pracoval s veľkým rachotom a výsledok vytlačil cez elektrický písací stroj. Päť dní pred inváziou od 1. do 6.6.1944, pracoval nepretržite a zásoboval britskú admiralitu spoľahlivými informáciami. Koľko z týchto informácií sa dostalo k spojeneckým veliteľom (?) je nepríjemná otázka (!) je tiež dôvodom na utajovanie archívov, lebo za ňou sa skrývajú osudy zbytočne usmrtených vojakov a zbytočne bombardovaných civilných sídlisk. Briti zachytávali nerozlúštiteľné kódy už pred r. 1938, ale nevedeli čo s čím porovnať, to bol dôvod pre projekt Station X. Matematici, filozofi, šachisti, vojaci, psychológovia, všetci mali riešiť kľúčový problém nemeckých kódov a britskej Bomby. O zložitosti problému experti netušili vôbec nič, až do leta r. 1941. Nemohli vedieť, že kódy sú zostavené pre viacvalcové stroje, že pre každý druh nemeckého vojska boli iné kódy a že sa všetky občas menili. Station X bol úctyhodný projekt primeraný účelu. Mali dodávateľov depeší. V Atlantiku korzovali britské lode s rádiovými odpočúvacími a zameriavacími zariadeniami. Vysoko nad Atlantikom a Nemeckom lietali Lockheed A28 Hudsony mapujúce pohyby protivníka špeciálnymi kamerami. Prácu triediť a lúštiť všetky zachytené informácie mala Station X. Pracovali systémom prieniku informácií, t.j. prekrývanie a potvrdzovanie pravdivosti informácie z dvoch a viacerých zdrojov. Druhým dôležitým krokom bola elektrifikácia mechaniky Bomby. Celkom prvým úspechom jednovalcovej elektrickej Bomby bolo dešifrovanie tzv. Žltého kódu nemeckých pozemných vojsk počas vpádu do Nórska. Druhý jednoznačný úspech 20. mája 1940, vďaka nemeckým chybám, rozlúštili jednovalcovou Bombou prvý Červený kód Luftwaffe, platný bol len niekoľko dní. Potom boli zase dlho bezmocní. Príklad bezmocnosti: V blízkosti súostrovia Lofoty dňa 4.3.1941 britské komando prepadlo nemeckú veľrybársku loď Krebs. Rybári stihli hodiť Enigmu cez palubu a britské tajné služby ešte vždy nemali informácie o kódovacom stroji. Z rybárskej lode Krebs získali „len“ náhradné valce a zopár tabuliek, ale v Station X nerozumeli spôsobu ich použitia, nevedeli o viacerých valcoch v jednom nemeckom stroji. Stále uvažovali o jednovalcovom stroji. S cieľom získať informácie o Bombe prepadávali všetky nemecké plavidlá, napr. meteorologickú loď München – ale aj jej Enigma skončila vo vlnách. Autor Macksey hovorí o získanej Enigme akože 9. mája 1940, údajne z ponorky U110, ktorá vraj odbočila z konvoja a Briti ju zajali torpédoborcom Bulldog, ktorý tiež sprevádzal britský konvoj, že nemecký korvetný kapitán Július Lemp aj s posádkou sa radšej utopili. Rozpráva, ako keby sa britské a nemecké konvoje míňali len tak, na dostrel, ako keby hlbinné míny z Bulldoga nerušili nemecké plavidlá v neďalekom konvoji (ponorku bolo možné zajať len s použitím hlbinných mín). Macksey na inom mieste však priznáva, že v apríli 1940 Briti takmer dostali Enigmu do rúk, ale nevedeli čo majú hľadať, ani nevenovali pozornosť technike na nemeckej hliadkovej lodi V2623 zajatej pri nórskom pobreží – vtedy získané materiály im nič „nezjavili“ a boli zničené. Potvrdenou realitou zostáva písomný doklad, rozkaz britskej admirality z marca 1941: Loviť nemecké plavidlá s cieľom získať nemecký vzor Bomby. Bájka zo sovietskej proveniencie hovorí o tom, ako britské tajné služby získali k spolupráci nemeckého námorníka menom Hans Joachim Rahmlow, ktorý na svojej prvej plavbe vo veliteľskej funkcii vydal ponorku U570 aj s príslušenstvom Britom, vraj v auguste 1941. Na tento príbeh Briti nalepili legendu o úspešnej akcii, o zajatí ponorky U110, aby akože svojho agenta ochránili. Príbehov, historiek a legiend je priveľa. Proti rôznym legendám o získaní štvorvalcovej Enigmy pred koncom roka 1942 svedčí písomný dokument zo dňa 2. novembra 1942, kedy britská admiralita nariadila: Získať štvorvalcovú Enigmu. V tom čase Briti vedeli o trojvalcovej Enigme, ale nemali štvorvalcovú. O tom, že Nemci nazvali stroj Enigma, že ho elektrifikovali, namiesto jedného valca používali tri, štyri, dvanásť a viac valcov, že veľkolepo rozšírili rýchlostné a kombinačné možnosti stroja – o tom sa Briti dozvedeli až v auguste 1941, zrejme ju získali z nejakej lode či ponorky. Vtedy ukoristili jednu trojvalcovú, elektricky poháňanú Enigmu spolu so šifrovacími tabuľkami a návodmi na použitie. Britské legendy hovoria o ponorke U110. Sovietske hovoria o ponorke U570. Isté však je, že typ U110 bol už v tej dobe vyradený. Ponorka U570 v r. 1941 ležala len na projektovom papieri. Jediný fakt potvrdzujú obe strany – august 1941. Rôznosť spravodajských legiend je historiografická realita s ktorou historik počítať musí. Briti mohli získať prevahu v Atlantiku až po zistení s čím majú do činenia. Po auguste 1941 začali v Ultre pracovať na projekte trojvalcovej Bomby. Od r. 1942 realizovali projekt počítača. Čím viac správ dešifrovali, tým rýchlejšie rozlúštili každú nasledujúcu správu, zvlášť vtedy, ak sa im podarilo získavať vstupné parametre priamo z depeší – aj to sa stávalo. Rádiové odpočúvacie siete, hliadkovacie lety a Station X im pomohli v ovládnutí Atlantiku. Výsledky sa ukázali v r. 1943: Briti vraj zničili 287 nemeckých ponoriek. Isté však je, v tom roku ich bolo viac, ako súčet za všetky predchádzajúce roky. V severnom Atlantiku v tom roku prišlo o život údajne až 28 tisíc námorníkov nemeckého loďstva z celkového počtu 39 tisíc. Vojna o Atlantik bola pre Britov životne dôležitá, išlo o zásobovacie konvoje z USA do Británie. Vojna technológií (Bomba, loďstvo, radary, rakety, letectvo) tak vyčerpávali Britániu, že jednoducho nemala prostriedky na otvorenie západného frontu. Churchill v rr. 1943-45 nazýval Station X „hus znášajúca zlaté vajcia“. Kvôli „zlatým vajciam“, rozlúšteným depešiam, nariadil vypracovať kryciu legendu pre každú použitú informáciu (!), pustiť legendu do terénu tak, aby nemeckí agenti neodhalili pravý zdroj informácií. Po vojne Churchill rozkázal zlikvidovať všetky depeše, dokonca aj počítač Colossus, dal vyprázdniť Bletchley Park a na všetko súvisiace uvalil 100-ročné informačné embargo – údajne mal na to právo ako autor projektu… Dnes je park opustený, ale kópia počítača vraj už funguje v ktoromsi múzeu. Používanie dešifrovaných správ pred r. 1942 bolo veľmi ojedinelé. Deficit informácií o vstupných nastaveniach a valcoch trval prakticky až do leta 1942. Príklad dezinformácií: V oblasti Stredozemného mora mali Briti vybudovanú odpočúvaciu sieť „Y“ od r. 1939. Napriek tomu nevedeli všetko, resp. nevedeli nič o plánovanom nemeckom výsadku na Krétu. Ktorási „faktografia“ uvádza opak, ale faktické dejiny sú jasné. Britská obrana Kréty bola absolútne nevhodná. Žeby taktika? Briti vlastnili nemecké príručky o výsadkovom výcviku v nemeckej armáde, ale koordinácia obrany proti výsadku aj tak zlyhala. Briti sústredili svoje sily na pobrežie Kréty, hoci úspešný nemecký výsadok bol plánovaný a sústredený na letisko v Maleme. Keby Ultra dokázala dešifrovať kódy námorných síl už v tej dobe, s určitosťou by vedeli, že výsadok na pobrežie bude zanedbateľný. Britský autor Kenneth Macksey tvrdí, že „v obrane Kréty prejavili Briti neschopnosť využiť spravodajské informácie“. To je lož. Briti využili vo svoj prospech všetko čo vedeli, predovšetkým kódy vzdušných síl, ale do augusta 1941, resp. až do leta 1942, toho veľa nevedeli. Spomínaním neúspešných akcií ten istý autor priznáva: V marci 1941 používali Briti sieť „Y“ len na lokalizáciu nemeckých vojsk systémom SIGINT, Signals Intelligence, rádiolokátorová sieť mapovania polôh krátkovlnných vysielačov. Podľa zachytených rádiových vĺn vo viacerých miestach vyrátali miesto nemeckého vysielača. Výsledkom špatnej interpretácie nemeckých postavení, podľa ojedinelých rádiových staníc, bol nevhodný britský presun jednotiek a lietadiel do Grécka rozkazom generála sira Archibalda Wavella, veliteľa britských vojsk na Strednom východe. Zatiaľ v severnej Afrike veliteľ malého nemeckého Afrika Korpsu generál E. Rommel si robil čo chcel – od marca 1941 do novembra 1942 – z čoho Briti strácali sebavedomie. Zajal niekoľkých veliteľov a generála O´Connora. Generál Rommel po dobytí Tobruku – zároveň s oslavou päťdesiatin – dostal v septembri 1942 od Hitlera vojenský titul poľného maršala. Vojenský titul poľný maršal nebola hodnosť, ale bol spojený s trvalou rentou. Poľný maršal generál Rommel bol neskôr porazený trojnásobnou presilou nočným útokom britského generála Montgomeryho z 3. na 4. novembra 1942, ale aj tak dokázal organizovaným ústupom zachrániť veľkú časť vtedy už vyčerpaného „minikorpsu“. Na obhajobu trvajúcich spravodajských neúspechov si britské tajné služby poslúžili vyratúvaním zlej spolupráce a zlých veliteľských odhadov v britskej admiralite, ako to uvádza autor Hinsley v 2. časti Histórie britskej spravodajskej služby za 2. sv. vojny. Opačný príklad z iného súdka: Briti presne vedeli, kedy sa začali v nemeckej armáde na východnom fronte (zima, zlé zásobovanie, stagnácia v zákopoch 1942-43) prejavovať známky únavy. Sovietom cielene posielali informačný mix, aby si vraj mohli sami vybrať tú pravú informáciu. To boli Churchillove nariadenia. Stalin britské oficiálne depeše ignoroval. Spolupráca Britov, ako poskytovanie hotových informácií, nepripadala do úvahy so žiadnym spojencom, absolútne. Dokonca aj v britských „dôverných“ kruhoch (Station X, MI5) mali „len vybrané osoby“ prístup ku kompletným dešifrovaným informáciám. O čítaní a katalogizovaní nemeckých správ v Ultre sa nesmelo hovoriť v Británii ani po vojne až do r. 1974. Dôslednosť informačného embarga vysvetľuje celosvetový deficit vyčerpávajúcich informácií o Bombe.

Niektoré anglo-americké „faktografie“ uvádzajú veľmi pochybné údaje, príkladom je MACKSEY, K.: Military Errors of World War Two. 1. London: UK by Arms and Armour Press, 1987. Napísal: (v Ultre) „dešifrovali od 22. mája 1940 až do konca vojny vyše tisíc rádiogramov denne“. Toto je extrémne prehnané (politické) tvrdenie bez reálneho podkladu. Dokonca sám si protirečí tamtiež o niekoľko riadkov nižšie, kde hovorí: „Briti zajali nemeckého styčného dôstojníka dňa 25. 5. 1940… našli uňho doklady o nemeckých  vojenských zámeroch o ktoré potom opierali svoje spravodajské informácie…“. Tamtiež v texte o Stalinovi pred vpádom Nemcov do ZSSR Macksey píše: „Briti museli Stalina zavádzať… lebo množstvo informácií získali dešifrovaním prístrojom Bomba… ktorý nemohli prezradiť národu chváliacemu sa spojenectvom s Nemeckom.“ Čo k tomu dodať? Macksey je románopisec – nevie, že Hitler a Stalin boli asi takí „spojenci“, ako dvaja pištoľníci navzájom si mieriaci na hlavy… a čo vie Macksey o „Sovietskom národe“ (?) – toto je krásny príklad národnej demagógie v dejepisectve.

 

pokračovanie Enigma

 

späť na Emilia.Dr Zoznamy

*

#Slovenské-Národné-Povstanie

         ZOZNAM PRAMEŇOV

PRIMÁRNE PRAMENE:

I          Príloha č. 1: Dobová originálna fotografia dokumentuje slovenských vojakov pri rozdeľovaní proviantu a výzbroje povstalcom. Zdroj: Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici

II         Príloha č. 2: Dobová originálna fotografia dokumentuje ako povstalci stavajú cestné prekážky. Zdroj: Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici

III       Príloha č. 3: Dobová originálna fotografia dokumentuje vyznamenávanie nemeckých vojakov za asistencie prezidenta Tisu. Zdroj: Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici

IV        Svedectvo: Anna Mazúchová, 82 ročná, dôchodkyňa, Hrochoť 

 

SEKUNDÁRNE PRAMENE

BABNIČ, V.: Naše povstanie. 1.vyd. Banská Bystrica: VIDAS, 1999. 133 s. ISBN 80-85306-20-4

BOSÁK, P.: Z bojových operácií na fronte SNP. 1.vyd. Bratislava: Pravda, 1979. 276 s.

ČARNOGURSKÝ, P.: Svedok čias. 1.vyd. Bratislava: USPO, 1997.  258 s. ISBN  978-80-8871-722-5

FREMAL, K.: Dejiny Slovenska v rokoch 1914-1945. 1.vyd. Banská Bystrica:  Duma,  2007. 154 s.  ISBN 80-967833-1-9

LACKO, M.: Slovenské národné povstanie 1944. 1.vyd. Bratislava: Slovart, 2008. 223 s. ISBN 978-80-8085-575-8

PLEVZA, V.: Trvalé hodnoty. 1.vyd. 2. zväzok Bratislava:  Pravda, 1976. 359 s.

RABAY, F.-Š.: Encyklopédia Slovenska 1.vyd. 5. zväzok Bratislava: Veda, SAV, 1981. 790 s.

RICHTER, K.: Přes krvavé řeky (Čs. východní odboj bez cenzury a legend.) 1.vyd. Praha: 2003. 320 s. ISBN  80-86289-25-7

TIBENSKÝ, J.: Slovensko Dejiny. 2.vyd. Bratislava: Obzor, 1978.  1010 s.

INTERNET:

UHLÁRIKOVÁ, E.: Blog. http://emiliask.spaces.live.com/blog/cns!A60232E89094986C!138.entry, 01. 02. 2010

OFICIÁLNE STRANY MÚZEA SNP: http://www.muzeumsnp.sk/index.php?a0=historia&a1=domaci_odboj, 01. 01. 2010 http://www.muzeumsnp.sk/index.php?a0=historia&a1=slovenske_nar_povstanie 01.01.2010

 

---

                PRÍLOHY

Príloha č. 1: Fotografia dokumentuje slovenských vojakov pri rozdeľovaní proviantu a výzbroje povstalcom.

Príloha č. 2: Fotografia dokumentuje ako povstalci stavajú cestné prekážky.

Príloha č. 3: Fotografia dokumentuje vyznamenávanie nemeckých vojakov za asistencie prezidenta Tisu.

Príloha č. 4: Prehľad internacionálneho charakteru SNP.

Príloha č. 5: Mapa najdôležitejších pamätníkov SNP.

späť na SNP klikateľný Obsah

späť na Emilia.Dr. Zoznamy

*

#Slovenské-Národné-Povstanie

         5. VOJENSKÝ VÝVOJ POVSTANIA

5.1 NEPOMER VOJENSKÝCH SÍL

Ozbrojené sily Slovenského národného povstania čelili okupačnému náporu nepriateľa  na súvislých frontoch od 29. augusta do konca októbra 1944. Proti Slovenskému národnému povstaniu útočili dobre vycvičené a ozbrojené hitlerovské jednotky, podporované letectvom a tankami, spočiatku v počte asi 15 tisíc mužov, v polovici októbra 35-40 tisíc mužov, patriacich k 6-8 nemeckým divíziám. Za Slovenské národné povstanie bojovalo približne 18 tisíc partizánov a 50-60 tisíc príslušníkov povstaleckej armády. Povstalecké jednotky sa vyznačovali bojovou odhodlanosťou a nadšením, avšak neboli dostatočne organizované, vycvičené a vyzbrojené, predovšetkým ťažkými a špeciálnymi zbraňami. V ťažkých povstaleckých bojoch, najmä pri Strečne, Martine, Čremošnom, Ružomberku, Telgárte (dnes Švermove), na hornej Nitre, pri Hronskej Dúbrave a Banskej Štiavnici povstalci zmarili plány okupantov obsadiť v bleskovej akcii celé Slovensko. V prvých dňoch Povstania bolo oslobodené územie približne od Žiliny a hornej Nitry až po Vysoké Tatry a Dobšinú, od slovensko-poľských po slovensko-maďarské hranice. Na oslobodenom území sa rozvinul slobodný život v demokratických podmienkach, začali sa významné revolučné premeny.

Komunistická strana Slovenska (KSS) vystúpila z ilegality a už 2. septembra vydala hlásenie, v ktorom osvetlila ciele ozbrojeného boja a vyzvala ľud k mobilizácii všetkých síl pre boj.[1]

Po stratách západného a východného Slovenska sa utvorilo povstalecké územie z rozlohou približne 20 000 km². Jeho územie sa však s postupom nemeckých jednotiek zmenšovalo zo dňa na deň. V priebehu septembra nemecké letectvo ovládlo vzdušný priestor nad Slovenskom. Po zbombardovaní letiska Malacky americkým letectvom a prílete stíhacieho pluku zo ZSSR sa situácia zmenila a vzdušnú prevahu si vybudovali povstaleckí letci.

5.2 FÁZY SNP

Vojenský priebeh povstania možno rozdeliť do troch vývojových období. Do 9. septembra 1944 sa skončila prvá fáza obranných povstaleckých bojov. Povstalecká armáda utrpela značné straty na zásobách vojenského materiálu, ktorý citeľne chýbal v neskorších dňoch. Pre povstanie boli stratené Spiš a Liptov. Na Hornej Nitre prebehli ťažké ústupové boje, v ktorých povstalci utrpeli značné straty.

V druhej fáze povstaleckých bojov od 10. septembra do 18. októbra 1944 sa reorganizáciou povstaleckej armády podarilo spomaliť nemecký postup. Napriek všeobecnému ustupovaniu zaznamenávajú povstalci vďaka osobnému hrdinstvu svojich vojakov aj rad povšimnutiahodných vojenských úspechov. Spomenúť možno boje pri Telgárte, obranu výšiny Ostrô, obranné boje v oblasti Dolnej a Hornej Štubne, neskôr Čremošného a podobne. Napriek tomu dochádza v septembri 1944 k strate Hornej Nitry a Turca.

Poslednou fázou obrany povstaleckého územia bolo obdobie od začiatku generálnej nemeckej ofenzívy 18. októbra až do vojenskej porážky povstania koncom októbra 1944. Priama okupácia a nastolenie Szálasiho režimu v Maďarsku umožnilo nemeckej armáde rozhodujúci útok proti slabo zabezpečeným južným úsekom povstaleckej obrany, kde sa dovtedy nebojovalo. Zo všetkých strán obkľúčené povstalecké územie o necelých desať dní tomuto tlaku podľahlo. Vedenie akýchkoľvek otvorených bojov s nemeckými jednotkami nasadenými proti povstaniu už nemalo najmenšiu nádej na úspech. Preto generál Rudolf Viest, ktorý 7. októbra priletel z londýnskeho exilu a prebral od Goliana velenie povstaleckej armády, vydal 27. októbra 1944 rozkaz pre ústup z Banskej Bystrice na Donovaly. Zakrátko nato rozpustil povstaleckú armádu a súhlasil s jej prechodom na partizánsky spôsob boja.[2]

_____________________________________________

         6. SITUÁCIA PO POTLAČENÍ POVSTANIA

6.1 PARTIZÁNSKE BOJE PO POTLAČENÍ POVSTANIA

Obsadením Banskej Bystrice nemeckými jednotkami bojovej skupiny SS Schill 27. októbra 1944 sa fakticky končí odpor povstaleckej armády ako organizovaného celku. Pod tlakom tohto faktu úplného zrútenia sa súvislej povstaleckej obrany sa povstalecké vedenie rozhodlo o prechode povstalcov do hôr a o pokračovaní v odpore partizánskym spôsobom boja. Nútene sa tak realizovala už predtým viackrát slovenskými komunistami a sovietskym vedením vyzdvihovaná a preferovaná gerilová vojna, ktorej sa povstalecké velenie, vzhľadom na úplnú nepripravenosť armády na takýto spôsob boja, predtým bránilo.

Napriek tomu sa podarilo viacerým jednotkám 2. čs. paradesantnej brigády, Vysokoškolského strážneho oddielu či častí jednotiek taktických skupín prejsť na partizánsky spôsob boja. Celkovo však nebol tento prechod príliš úspešný a veľká časť bývalých povstaleckých vojakov bola zajatá respektíve sa dobrovoľne rozhodla vzdať sa aktívneho odporu v horách.

Podobne ako armádne velenie, aj partizánske vedenie sústredené v Hlavnom štábe partizánskych oddielov (HŠPO) sa snažilo, aby čo najviac partizánskych jednotiek počítajúcich cca 10 000 partizánov vyviazlo z obkľúčenia a dostalo sa do blízkych horstiev Veľkej Fatry, Nízkych Tatier či Slovenského Rudohoria a pokračovalo v ďalšom partizánskom boji.

Partizánske velenie, časť povstaleckej reprezentácie, vojakov a partizánov našla po ústupe do hôr svoje útočisko v zimnom tábore pod Prašivou. Toto nové centrum odporu sa prirodzene stalo hlavným cieľom protipartizánskych akcií nemeckých okupačných jednotiek v zime 1944/1945. Napriek systematickému pátraniu nemeckých jednotiek po partizánskych skupinách v masíve Nízkych Tatier sa po prvotných organizačných problémoch, defetizme a odchodoch od jednotiek, postupne darilo partizánske hnutie stabilizovať. Začali aj menšie diverzné a bojové akcie. Svoje úsilie o plnú pacifikáciu slovenského zázemia však zintenzívnila aj nemecká branná moc, ktorá si uvedomovala nebezpečenstvo koordinovania partizánskych akcií s akciami novembrovej ofenzívy Červenej armády. Preto sa nemecké velenie rozhodlo definitívne zlikvidovať partizánske hnutie na Slovensku, čoho prvotnou podmienkou bolo odrezať partizánske skupiny od svojho civilného zázemia, od zásobovacích zdrojov. Nemecké jednotky preto obsadili podhorské obce podporujúce partizánske hnutie a rozpútali teror a represálie proti civilnému obyvateľstvu napomáhajúcemu udržovať protinemecký odpor. S približujúcim sa frontom však aktivity partizánskeho hnutia rástli. V prvých mesiacoch roku 1945 boli partizánske skupiny takmer vo všetkých horských oblastiach nemeckou armádou kontrolovaného Slovenska.

6.2 GENOCÍDA PÁCHANÁ ZLYHÁVAJÚCIM NEMECKÝM VOJSKOM

Napriek veľkej snahe nemeckých orgánov o elimináciu partizánskeho hnutia na Slovensku, vzhľadom k blížiacemu sa frontu, väčšina partizánskych jednotiek počas partizánskej vojny na Slovensku sa vhodným manévrovaním dostávala z obkľúčení a unikala nemeckým vojenským a trestným jednotkám. O to viac sa ostrie represálií zameriavalo na potenčných (aj nedokázaných) podporovateľov odboja v radoch civilného obyvateľstva. Padli mu za obeť desiatky vypálených obcí, osád (Baláže, Telgárt, Kľak, Ostrý Grúň…) a viac ako 5000 osôb vrátane rasovo prenasledovaných. Nemecká vojenská represia za asistencie slovenských fašistických ozbrojencov verných nemeckej armáde, začala krátko po nemeckej vojenskej intervencii koncom augusta 1944 [3]. 

---

[1] RABAY, F.-Š.: Encyklopédia Slovenska 1.vyd. 5. zväzok Bratislava: Veda, SAV, 1981. s.463-464

[2]http://www.muzeumsnp.sk/index.php?a0=historia&a1=slovenske_nar_povstanie

[3]http://www.muzeumsnp.sk/index.php?a0=historia&a1=slovenske_nar_povstanie

_____________________________________________________________________________________________________________________________________

 

          7.  AKO SI NA POVSTANIE SPOMÍNA 82 ROČNÁ  DÔCHODKYŇA  ANNA MAZÚCHOVÁ Z HROCHOTE

            – pamätníci SNP, očití svedkovia ešte žijú.

 

Keď prišli povstalecké vojská k nám do dediny po prvý krát, vtedy v tú jeseň bolo veľa orechov, už v auguste som mala veľa nazbierané. Utekali sme do poľa, aj keď sme nemuseli, lebo oni nám nič nechceli, a nič sme si nezobrali na jedenie, len pol vreca tých orechov, tak pekne bolo vtedy, vysedeli sme sa na tých poliach a potom hybaj späť do dediny.

Títo povstaleckí vojaci, ťahali za koňmi voz, v ktorom mali prenosnú kuchyňu. Ja som vtedy bývala u Jánošikov, kde si túto prenosnú kuchyňu vtiahli do dvora a potom odišli cez lazy, hore do hôr.

U susedov prebývali dvaja Rusi z povstaleckých vojsk, jeden bol už starým pánom, ale ten druhý, to bol mladý chlapec. Volali ho Aľjoša, 16 rokov mal.

Potom neskôr prišli Nemci, ktorí vyhnali partizánov až hore na Poľanu, tam mali bunkre a myslím, že sú tam doteraz. Na Poľanu sa ide cez Hriňovú. Ja som tam bola naposledy, keď boli deti zo školy na výlete, vtedy som išla s nimi, lebo moja dcéra je učiteľkou. Vtedy som tie bunkre videla.

Na našom kostole v dedine bol taký klepáč. Slúžil ako signál, vždy keď sa tento klepáč rozklepal, ľudia vedeli, že Nemci začínajú strieľať a rýchlo sa skryli do pivníc.

V tej pivnici sme boli dosť dlho, celú zimu až do jari.

Veľa ranených bolo na Ťurkovie vŕšku nad dedinou. Aj mŕtvi, aj ranení tam boli, a vojaci ktorí neboli ranení, nosili tých mŕtvych aj ranených do dediny na nosidlách.

Nemci strieľali z Očovej…

Vojna sa u nás na Hrochoti skončila 21. marca 1945.

Spomínam si, ako nemeckí vojaci šikovali z Hrochote našich chlapov. Na konci dediny, pri hore, na Holom kopci, niektorí z tých chlapov, ktorí boli odvážni „poodskacovali“.

Aj môj muž tam bol, bratia jeho, aj jeho otec. Ale oni neodskočili, dali sa zajať, tam robili potom po gazdovstvách v Nemecku. Môj muž mal 17 rokov vtedy.

Tu jeden odskočili, svák Rojkovie, to boli taký chlapisko, vysoký. Ale neviem ako dali vedieť, že odskočili. Ja som išla a aj ich dcéra, tamto do Kľačkov, po nich. Zobrali sme háby tomu svákovi, kytľu, kabanicu ženskú, šatovku a šikovali sme ich z tej hory, z toho Holého kopca oblečeného za ženu. Ja som ich šikovala z jednej strany, dcéra z druhej a ako sme zašli  poza Kopčokov, stretol nás jeden Nemec a už nám nebolo do parád. Ten Nemec bol našťastie z Boha človek. Zastavil nás a vraví nám: „Mutter krank?“ Mama, chorá?

Ale on dobre vedel, že je to nie mama, lebo vravím to bola výška chlapisko, mohutný. Ale ozaj dobrý človek to bol, nechal nás ísť. Tak sme išli do Ondríkov, teraz sa tam volá do Rojkov. Lebo aj tam boli chlapi schovaní, na kôlni v sene. Tak ako sme ich došikovali domov, preobliekli sa… a keď Povstanie skončilo, tak vidíš, videla si pomník na kaštieli, tak tam sú tí ľudia napísaní, čo zahynuli cez Povstanie. Zahynuli aj tetka Palčovie, syn im bol ranený, tiež zomrel, to bol môj vrstovník.

___________________________________________________

 

         ZÁVER

Pokúsila som sa kategorizovať a triediť nový náhľad na informácie o našom SNP podľa zaužívaného formátu štúdia dejín. V praxi som zistila že ľudia nevnímajú rozdiel medzi povstalcami, vojakmi a gerilami, to bolo moje prvé zistenie. Ďalej som zistila, že nevnímajú rôzne miesta vzniku povstaleckých nálad. Iné boli v armáde, iné boli medzi prostým ľudom, inak sa pripravovali ľavicové málo početné bunky a úplne iné boli tie ktoré moderovali sovietski emisári vyslaní Stalinovým režimom na územie Slovenska. O tom, že vyvolávajúcou príčinou povstania boli fašistické orgány zasahujúce do života na Slovensku, o tom niet nijakých pochýb, veď práve preto si naše SNP získalo všeobecné uznanie v celom kultúrnom svete.

Aby som vedela na čo máme byť hrdí, preto som sa snažila podľa časovej postupnosti, podľa spoločenských vrstiev a podľa územného rozšírenia usporiadať všetky informácie ku ktorým som získala prístup a systematicky vystihnúť komplexnosť bodu vzplanutia SNP.

Ako si prezerám svoju prácu, vidím prehľad nových náhľadov a mám dojem že som tému spracovala prehľadne, stručne a výstižne. Ale to je moje vnímanie, preto objektívne hodnotenie prenechám odbornej komisii.

Na záver by som mala napísať, či cieľ, ktorý som uviedla v úvode, moja práca aj naozaj splnila. To však budem vedieť až zistím, či všetkým čitateľom poslúžila a našli odpovede na predošlé otázky.

Druhým významným cieľom mojej práce bolo pripomenutie SNP ako najdôležitejší míľnik v novovekých dejinách slovenského národa a tento cieľ moja práca splnila.

Nakoniec ale nie na poslednom mieste som chcela doložiť fonetický prepis svedectva babičky Anny, že civilní pamätníci ktorí uprostred diania prežívali boje SNP ako vojnu, si dodnes spomínajú na všetky detaily spojené s heroickým odporom proti fašistickej zlovôli.

______________________________

 

pokračovanie: ZOZNAM PRAMEŇOV  &  PRÍLOHY

späť na SNP klikateľný Obsah

 

späť na Emilia.Dr Zoznamy

*

#Slovenské-Národné-Povstanie

         3. SITUÁCIA V ODBOJI PRED POVSTANÍM V LETE ROKU 1944

3.1 PARTIZÁNI, POVSTALCI, GERILY

V lete 1944 už situácia na Slovensku dozrievala k výraznejšej forme prejavu proti režimu. Prispievala k tomu nielen samotná aktivizácia odboja ovplyvnená nemeckými porážkami a približovaním sa frontu, ale aj prvé vojenské zásahy spojencov na slovenské územie, najmä bombardovanie rafinérie Apollo a zimného prístavu v Bratislave 16. júna 1944.

Už do leta 1944 sa našli desiatky perzekvovaných osôb, utečencov z koncentračných a zajateckých táborov, vojakov či odporcov režimu, ktorí sa odchádzali skrývať a odbojovo organizovať do hôr. Ale až s pomocou sovietskych organizátorských skupín vysadených ukrajinským partizánskym štábom v Kyjeve v júli a auguste 1944 dochádza k enormnému vzrastu partizánskeho hnutia na Slovensku. Väčšina skupín bola vysadená na strednom Slovensku, ale tiež na východe štátu, kde v tej dobe už existovala početnejšia skupina Čapajeva. Väčšinu členov partizánskych skupín v lete 1944 tvorili sovietski vojaci, ktorí ušli z nemeckého zajatia a dostali sa do slovenských hôr. Pôsobili tu však aj slovenské partizánske skupiny a velitelia. Do konca augusta 1944 sa v slovenských horách nachádzalo už niekoľko tisíc partizánov.

Citát:

„Nezmyselné zabíjanie začali niektorí partizáni. Raz sa to musí otvorene napísať.“

Historik Jozef Jablonecký v diele Povstanie bez legiend[1]

Partizánske hnutie v lete 1944 ovplyvňovalo odboj a prípravy povstania dvoma smermi. Jeho nespornými pozitívami bolo aktivizovanie a radikalizovanie opozičných nálad voči režimu a vyvolanie odbojovej prevratovej psychózy. Na druhej strane sa však pričinením niektorých partizánskych veliteľov stretávame na Slovensku aj s výraznejšími prejavmi hrdelného násilia voči civilnému, predovšetkým nemeckému obyvateľstvu.

Gerilové, podľa novšieho názvu teroristické akcie:

A/ Za najzávažnejší prejav partizánskej svojvôle ešte pred povstaním možno považovať popravy minimálne sto príslušníkov nemeckej menšiny v Sklabini, vykonané poľným tribunálom partizánskej brigády P. A. Velička.

B/ K podobným protinemeckým represiám sa ale nechali pod vplyvom partizánov vyprovokovať aj vojaci martinskej posádky, ktorí pod vedením npor. Cyrila Kuchtu postrieľali pri pokuse o odzbrojenie nemeckú vojenskú a diplomatickú skupinu pplk. Otta.

C/ Od 21. augusta 1944 do vypuknutia povstania partizáni, vedení predovšetkým sovietskymi veliteľmi, pretavili svoj radikalizmus a prílišnú revolučnosť do obsadenia Sklabine, Ružomberka (26. augusta), Liptovského Mikuláša (28. augusta), nepremysleného zatarasenia železničných tunelov v Turci či zatýkania ľudáckych prominentov v Brezne (27. augusta). Všetky tieto aktivity kolidovali zo záujmami SNR a Vojenského ústredia. Ich prvoradým cieľom bolo nerušené dokončenie príprav povstania. Sovietski partizánski velitelia tieto požiadavky  neakceptovali, lebo mali vlastné inštrukcie z Kyjeva pre vyvolanie rozvratu v širšom tyle nemeckej obrany.

3.2 ZAČIATKY KOORDINÁCIE POVSTALECKÝCH OPERÁCIÍ

Od druhej polovice júla 1944 sa stáva prioritnou úlohou SNR a Vojenského ústredia dosiahnutie koordinácie s Červenou armádou. Bez jej pomoci nemalo povstanie nádej na vojenský úspech. Po dvoch zaváhaniach sa napokon 4. augusta 1944 podarilo vyslať na sovietsku stranu lietadlo pilotované mjr. M. Lisickým so zástupcami SNR (vedúci KSS K. Šmidke) a armády (M. Ferjenčík). Lietadlo poskytol minister obrany Ferdinand Čatloš za protihodnotu prísľubu vedenia KSS, že v Moskve predložia jeho prevratový plán (počítal so zachovaním slovenskej samostatnosti) sovietskym predstaviteľom. Do vypuknutia povstania sa však nepodarilo dosiahnuť koordinácie pripravovaného povstania s aktivitami Červenej armády. Sovietske vedenie príliš nedôverovalo stupňu odbojového odhodlania a príprav k prevratu na Slovensku. Sovietske váhanie ovplyvnilo aj nekorešpondovanie povstaleckej akcie s vojenskými a politickými záujmami Sovietskeho zväzu.[2]

Historickou skutočnosťou však zostáva, že na základe partizánskej aktivity v auguste 1944 sa nacistické Nemecko rozhodlo vojensky zasiahnuť na Slovensko. Tým prakticky určilo začiatok SNP.[3]

3.3 ODPOVEĎ ŠTÁTU

Bratislavská vláda, vidiac rozklad svojho mocenského aparátu na väčšine územia Slovenska, vyslala 10. augusta do stredoslovenských hôr trestné výpravy jednotiek slovenskej armády, ktoré namiesto toho, aby bojovali proti partizánom, pridávali sa k nim alebo predstierali bezvýsledné prehľadávanie horského terénu. Minister vnútra a minister obrany nariadili presunúť do Turca na boj proti partizánom viaceré pešie prápory poľnej armády a pohotovostné oddiely žandárstva. Tieto dobre vyzbrojené bojové jednotky sa neskôr významne podieľali na povstaleckej obrane Turca. Ani vyhláška o stannom práve a o treste smrti, ktorú vydalo ministerstvo vnútra 12. augusta, neodvrátila slovenský ľud od revolučnej cesty. Represívne orgány a organizácie tzv. slovenského štátu sa ocitli v kríze a v rozklade. Dr. Tiso z mocenských príčin dal súhlas na príchod nemeckých fašistických vojsk na Slovensko, aby zlikvidovali partizánske hnutie, odzbrojili slovenskú armádu a okupovali zvyšok územia Slovenska, ktorý ešte nebol pod kontrolou nemeckých fašistických vojenských jednotiek.

    

         4. ZAČIATOK A PRVÉ DNI SNP

4.1 ODPOR PROTI PRÍCHODU NEMECKÝCH VOJSK

V utorok 29 augusta 1944 začali prichádzať prvé sledy nemeckých okupačných vojsk na severné Považie, vyčlenené pod velenie Nemeckého generála pri slovenskom MNO v Bratislave, genpor. tankových vojsk dr. von Hubického, ktorý so svojím štábom, sídliacim v Bratislave, riadil operáciu obsadenia západného a stredného Slovenska.[4]

Vojaci a dobrovoľníci žilinskej posádky ich pri Hričove a Brodne privítali paľbou pechotných zbraní. Večer, po získaní presvedčivých dôkazov, že ide o vojenskú okupáciu Slovenska, veliteľ Vojenského ústredia SNR pplk. J. Golian vydal rozkaz všetkým posádkam a útvarom na Slovensku k ozbrojenému odporu. Začalo sa Slovenské národné povstanie.[5]

4.2 BANSKÁ BYSTRICA – CENTRUM ODBOJA ZA OBNOVU BUDÚCEJ ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY

Po zložení prísahy dôstojníkov vernosti ČSR, sa dovtedajšie Vojenské ústredie zmenilo na Veliteľstvo Československej armády na Slovensku.[6] Centrom obnovenej Československej republiky sa stala Banská Bystrica.

Protifašistický prevrat v Banskej Bystrici zabezpečili dôstojníci a vojaci. V spolupráci s V. Šrobárom pripravili prvé výzvy k národu – Proklamáciu vojenského revolučného vedenia a Proklamáciu predsedníctva ústredného výboru.[7]

Proklamácia prvýkrát odznela v banskobystrickom Slobodnom slovenskom vysielači 30. augusta o 11.04 hod. Jej vojenskú časť prečítal pplk. Vesel , politickú časť Ing. Jozef Styk, člen SNR od leta 1944.

Text Proklamácie znel:

„Slovenskí dôstojníci, poddôstojníci a vojaci!

Zradcovská vláda povolala nemecké vojsko, aby potrestala slovenský národ, pretože slovenskí vojaci odmietajú bojovať proti bratskému ruskému národu a ostatným spojeneckým národom.

Títo zradcovia by chceli donútiť slovenského vojaka, aby bojoval proti našim a ruským parašutistom a partizánom, ktorí prišli na Slovensko, aby nám pomáhali brániť našu vlasť a našu slobodu proti germánskym násilníkom, proti lupičom, banditom a vrahom nášho národa a celého slovenského ľudu.

Slovenskí vojaci! Videli ste na vlastné oči tie barbarstvá, vypálené dediny, vraždenie bezbranných detí a žien v Sovietskom zväze a všade tam, kde vkročil surový nemecký vojak.     Zradcovská vláda vyzvala ústami zapredaneckého generála Čatloša slovenského vojaka na túto katovskú prácu proti vlastnému národu.

V zastúpení generála Viesta, veliteľa časti československej brannej moci, vyzývam vás:

Vojaci, postavte sa na odpor nemeckým obsadzovacím jednotkám, bojujte tvrdo a neúprosne proti votrelcom, zachovajte najprísnejšiu kázeň a poslušnosť tým veliteľom, ktorí vás vedú proti Nemcom.

Vyzývam záložníkov vojakov, aby sa okamžite hlásili v najbližších kasárňach. Súčasne vyzývam príslušníkov četníctva, polície a finančnej stráže, aby sa všetci okamžite pripojili k obrane vlasti.

V tomto hrdinskom boji za vlasť a za slobodu štátu podporujú vás mohutné a na všetkých frontoch víťaziace spojenecké armády. Deň čo deň prichádzajú k vám na pomoc hrdinské zväzy spojeneckých lietadiel, a najmä sovietskych parašutistov. Naše skoré víťazstvo je zabezpečené. Je len na nás, vojaci, aby Slovensko bolo pred spustošením a krutým utrpením zachránené.

Vojaci, konajte rýchlo, s najväčšou rozhodnosťou! Slovenskí vojaci, do boja, chrániť domovinu!“

Prečítaním vojenskej časti proklamácie Slobodný slovenský vysielač začal svoju činnosť.[8]

---

[1] LACKO, M.: Slovenské národné povstanie 1944. 1.vyd. Bratislava: Slovart, 2008. s.57. ISBN 978-80-8085-575-8

[2]http://www.muzeumsnp.sk/index.php?a0=historia&a1=domaci_odboj

[3] FREMAL, K..: Dejiny Slovenska v rokoch 1914-1945. 1.vyd. Banská Bystrica:  Duma,  2007. s.138. ISBN 80-967833-1-9

[4] BOSÁK, P.: Z bojových operácií na fronte SNP. 1.vyd. Bratislava: Pravda, 1979. s.18.

[5] FREMAL, K..: Dejiny Slovenska v rokoch 1914-1945. 1.vyd. Banská Bystrica:  Duma,  2007. s.139. ISBN 80-967833-1-9

[6] LACKO, M.: Slovenské národné povstanie 1944. 1.vyd. Bratislava: Slovart, 2008. s.112. ISBN 978-80-8085-575-8

[7] FREMAL, K..: Dejiny Slovenska v rokoch 1914-1945. 1.vyd. Banská Bystrica:  Duma,  2007. s.139. ISBN 80-967833-1-9

[8] BABNIČ, V.: Naše povstanie. 1.vyd. Banská Bystrica: VIDAS, 1999. s.7-8. ISBN 80-85306-20-4 

_____________________________________

 

pokračovanie: 5. VOJENSKÝ VÝVOJ POVSTANIA

späť na SNP klikateľný Obsah

 

späť na Emilia.Dr Zoznamy

*

#Slovenské-Národné-Povstanie

         1. NOVÉ POHĽADY NA ODBOJ

1.1 ROZKOL MEDZI OFICIÁLNOU POLITIKOU A OBČIANSKYM VNÍMANÍM

Vnímanie občanov Slovenska vyhlásenia autonómie  06. októbra 1938 a samostatného slovenského štátu 14. marca 1939  bolo zatienené strachom z vojny. Už vtedy mali niektorí z občanov dôvody k nesúhlasu. Vytváranie systému jedinej politickej strany, zastavenie činnosti a rozpustenie všetkých predmníchovských politických strán, zákaz ich tlače, rozpustenie spolkov, zväzov, organizácií, vytváranie jednotných kresťanských odborov,  jednotnej organizácie mládeže Hlinkovej mládeže (ďalej len HM), existencia polovojenských formácií Hlinkoveh gardy (HG) a jej výčiny, silná protičeská a protižidovská kampaň, orientácia na fašistické štáty,  politická, vojenská a hospodárska závislosť od hitlerovského Nemecka a podobne. To všetko znepokojovalo slovenských občanov iného politického zmýšľania, presvedčenia a iných názorov na ďalší vývoj Slovenska. Nemohli sa s tým zmieriť ľudia s československou štátnou koncepciou, všeslovansky orientovaní jednotlivci, demokraticky a protitotalitne mysliaci občania.

1.2  FORMOVANIE NÁZOROV

Živnou pôdou pre opozíciu a odboj proti novým pomerom na Slovensku boli rôzne názorové prúdy v slovenskej spoločnosti, najmä u funkcionárov a členov bývalých politických strán – komunistickej, sociálnodemokratickej, agrárnej, národnej. Okrem nich do opozície a odboja sa postupne zapájali aj členovia rozpustených spolkov a organizácií ako napríklad Sokoli, skauti, legionári. Evanjelická cirkev na Slovensku sa nezmierila s ľudáckym režimom. Bola proti politickému zneužívaniu katolicizmu. Evanjelici boli svojou minulosťou primknutí k myšlienke československej vzájomnosti a štátnosti. Pri rôznych príležitostiach dávali najavo svoje výhrady k novým pomerom na Slovensku. Hromadne sa zapojili do odboja a potom do Slovenského národného povstania.[1]

1.3 PREDZVESŤ POVSTANIA

Určitá časť národa a slovenskej spoločnosti pochopila v roku 1943, ale najmä v roku 1944, že Nemecko vojnu prehralo a že s jeho pádom zanikne aj Slovenská republika. Pre odboj a prípravy ozbrojeného vystúpenia sa vytvorila priaznivá atmosféra. Protinacistické a protiľudácke postoje sa v tomto období stali všeobecným javom. Mnohí štátny zamestnanci, príslušníci polície, žandárstva a armády hľadali spojenie s odbojom. Iní sa sťahovali z verejného života, mnohí pasívne vyčkávali ako sa vyvinie situácia. Začal sa rozklad štátnej moci, správy, mocenských štruktúr a legislatívy. Časť predstaviteľov režimu a moci dospela do štádia rôznych foriem a stupňa alibizmu. Je logické, že od roku 1943 mnohí slovenskí dôstojníci považovali za svojich najvyšších veliteľov E. Beneša a gen. S. Ingra v Londýne, veď väčšina z nich chcela z pochopiteľných dôvodov slúžiť aj v československej armáde po skončení vojny. Svoje služby chceli ponúknuť aj príslušníci polície, žandárstva, bezpečnostných zložiek, štátni zamestnanci, pracovníci správy, súdnictva, legislatívy, výkonnej a správnej moci. Nasvedčuje tomu rozklad a zlyhanie štátneho aparátu v letných mesiacoch 1944, keď ho režim najviac potreboval. Výkonná a správna moc sa na Slovensku prakticky zrútila, veľká časť armády, žandárstva a štátnych úradníkov sa dali k dispozícii Povstaniu. [2]

---

[1] FREMAL, K..: Dejiny Slovenska v rokoch 1914-1945. 1.vyd. Banská Bystrica:  Duma,  2007. s.133. ISBN 80-967833-1-9

[2] FREMAL, K..: Dejiny Slovenska v rokoch 1914-1945. 1.vyd. Banská Bystrica:  Duma,  2007. s.135. ISBN 80-967833-1-9

________________________________________________________

 

         2. PLÁNY A PRÍPRAVY NA VOJENSKÝ ODPOR

Citát:

„Po stalingradskej prehre začal životu nás naberať inú podobu, čo bolo vidieť v každom prejave a správaní našich ľudí… 

nová situácia nútila myslieť, pretože bolo zrejmé, že príde k veľkým zmenám…“ 

Pavol Čarnogurský v spomienkovej knihe Svedok čias.[1]

    

Realizácia akéhokoľvek prevratu či povstania bez armády bola len ilúziou, čo si uvedomovali aj opoziční činitelia. Z tohto pohľadu bolo pre úspech akcie podstatné najmä zapojenie generálskeho a dôstojníckeho zboru. O konkrétnych prípravách ozbrojeného vystúpenia možno na Slovensku hovoriť od jari 1944. Odohrávali sa však v zákulisí, boli dobre utajené. Ku cti organizátorov slúžil aj fakt, že ani Nemci, ktorí mali svojich informátorov skoro všade, ich neodhalili. Ani v širších radoch armády o nich pochopiteľne, nemohli vedieť, aj keď niektorí vojaci ich iste tušili či predpokladali. Na jar 1944 bolo zrejmé, že Slovensko  bude skôr či neskôr obsadené sovietskou armádou.  Už v marci 1944 dostali notárske úrady evakuačné inštrukcie týkajúce sa príchodu frontu na naše územie.

Oproti minulému obdobiu došlo k celkovej zmene spoločenskej atmosféry: porážky Nemecka signalizovali blízkosť radikálnych medzinárodných zmien.[2]

2.1 VÝSLEDOK NEDOZRETÉHO POKUSU

Ako prvý na Slovensku prišiel s konkrétnou koncepciou generál Ferdinad Čatloš. Jeho plány sa nielenže začali rozbiehať skôr než plány Goliana a spol., boli aj dôslednejšie a širšie koncipované. V konečnom dôsledku veľkolepejšie, hoci nie reálne. Kľúčovú rolu v prevrate malo zohrať vojsko umiestnené na východnom Slovensku. Politicky sa jeho plán neviazal na londýnsku vládu, ktorú neuznával.[3] Čatloš o prechode uvažoval už v roku 1943 a začiatkom roka 1944 prišiel s konkrétnym návrhom vytvorenia tzv. východoslovenskej armády, čo mal byť jeden z pilierov budúceho prevratu. Tento plán mu onedlho schválila Najvyššia rada obrany štátu a následne i nemecké velenie. Prekrytím severovýchodných hraníc Slovenska domácim vojskom chcel predísť tomu, aby toto územie obsadili nemecké jednotky, na ktoré by nemal žiaden vplyv a ktoré by v Karpatách blokovali prechod Červenej armády.

Dňa 17. mája 1944 vytvorilo ministerstvo národnej obrany v Prešove z Veliteľstva opevňovacích prác Armádne veliteľstvo (Veliteľstvo východoslovenskej armády.) Od mája až do augusta sa z oblasti západného a stredného Slovenska presúvali najlepšie armádne jednotky na východ. V polovici augusta mala podľa oficiálnych štatistík temer 1 000 dôstojníkov, vyše 12 tisíc mužov prezenčnej služby a vyše 16 tisíc záložníkov: spolu s rotmajstrami a poddôstojníkmi viac než 30 tisíc príslušníkov. Do konca mesiaca sa ich počet ešte kontinuálne zvyšoval, takže v momente vypuknutia Povstania sa celkový počet odhaduje na viac než 35 tisíc. Oproti silám nasadeným neskôr v Povstaní bola Čatlošova koncepcia na papieri viac než ambiciózna.[4] Jeho plán vojenského prevratu na Slovensku vošiel do histórie pod názvom „Čatlošovo memorandum“.[5] Keď sa členovia ÚV KSS dozvedeli o podstate Čatlošovho memoranda, zaujali k nemu odmietavé stanovisko, dôvodiac tým, že Čatloš je už veľmi skompromitovaný spoluprácou so slovenskými a nemeckými fašistami, že s ním pre vojenský odboj nerátali a so sovietskymi orgánmi chce prerokovať vlastný politický a vojenský plán povstania. Z politického hľadiska pokladali Čatlošov plán za alibistický pokus zachrániť v novej situácii Tisov režim. Komunisti sa však nechceli vzdať jedinečnej príležitosti využiť Čatlošom pripravené lietadlo na odlet do Sovietskeho zväzu.[6]

2.2 ILEGÁLNE VOJENSKÉ ÚSTREDIE V BANSKEJ BYSTRICI

Na vedúcu osobnosť vojenských príprav na strane domáceho pročeskoslovenského odboja sa postupne vyprofiloval pplk. Ján Golian. Od tohto momentu sa hlavným centrom povstaleckých príprav stala Banská Bystrica, väčšinu nových spolupracovníkov si Golian začal vyberať práve z dôstojníkov v VPV.[7] Na veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici tak popri oficiálnych štruktúrach od 27. apríla 1944 fungovalo aj utajené Vojenské ústredie (tento názov si skupina dala až dodatočne, preto by sa malo správnejšie hovoriť len o tzv. ústredí.) Práve ono sa stalo kľúčovou odbojovou inštitúciou v prípravách ozbrojenej akcie. Len okrajovo to boli zástupcovia ilegálnej SNR, teda inštitúcie, ktorá sa konštituovala, až keď bolo Povstanie v plnom prúde, 1. septembra 1944.[8] Vojenské ústredie počas jarných a letných mesiacov roku 1944 rozpracovalo vojenské prípravy na celonárodné ozbrojené povstanie proti fašizmu a jeho domácim exponentom.

Okrem iného, vybralo a vymedzilo základný operačný priestor povstania v stredoslovenskom horskom regióne:

1/ na severe – pohorím Nízke Tatry

2/ na východe – východnými okrajmi Slovenského Rudohoria,
3/ na juhu – horstvami Poľany a Javoria,

4/ na západe – Kremnickými vrchmi a Veľkou Fatrou. Tento priestor vstúpil do histórie ako operačný trojuholník Brezno – Banská Bystrica – Zvolen s krycím názvom „Zuzana“

Vojenské ústredie ilegálnej SNR vypracovalo a zabezpečovalo vojenský plán povstania v dvoch variantoch bojového vystúpenia slovenských povstalcov v koordinácii so Sovietskou armádou, útočný plán ktorý spočíval v tom že vojaci a dôstojníci slovenskej armády povstanú a udržia čo najväčšie územie proti nemeckým jednotkám. Červená armáda s pomocou dvoch východoslovenských divízií prejde cez karpatské priesmyky a v priebehu niekoľkých dní obsadí celé Slovensko, bez ohľadu na stav príprav, ak nacistické Nemecko prikročí k vojenskému obsadeniu a okupácii Slovenska, slovenské jednotky, partizáni a dobrovoľníci budú brániť oslobodené územie až pokiaľ ich nepriateľ neprinúti ustúpiť do hôr a budú pokračovať v ozbrojenom odpore formou partizánskej vojny.

Tieto plány ako aj iné politické a hospodárske záležitosti pripravovaného celonárodného ozbrojeného povstania prerokovali členovia ilegálnej SNR a Vojenského ústredia na schôdzach v júni 1944 v Bratislave a v júli 1944 v horskej chate pri Čremošnom.[9]

2.3 FINANČNÉ A PROVIANTNÉ PRÍPRAVY POVSTANIA

K hospodárskemu zabezpečeniu predpokladanej povstaleckej štátnej mašinérie bolo potrebných veľké množstvo nielen finančných, ale najmä materiálnych prostriedkov. Najvýznamnejší podiel na ich získaní a lokalizovaní v oblasti predpokladaného povstaleckého zázemia majú najmä guvernér SNB a predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie I. Karvaš a tajomník Ústredne pre hospodárstvo surovinové a priemyselné P. Zaťko. K nim sa pridávali rovnako politicky zmýšľajúci významní hospodárski pracovníci, ktorí neodmietali česko-slovenskú vzájomnosť a zároveň boli negatívne naladení voči kolaborácii s nacistickým Nemeckom (J. Stanek, J. Klinovský, I. Makovický, K. Markovič a iní).

Transfery financií a materiálu na stredné Slovensko v rámci príprav na povstanie sa po prvých leteckých útokoch na Bratislavu v júni 1944 oficiálne zdôvodňovali potrebou ich presunov do bezpečnejšieho zázemia. Takýmto spôsobom sa napr. príkazom I. Karvaša predisponovali do filiálok SNB na budúcom povstaleckom území 3 miliardy slovenských korún, ale tiež sa do bezpečia švajčiarskych bánk dostala aj väčšina slovenského zlatého pokladu. P. Zaťko, okrem redislokácií rôzneho priemyselného tovaru, zabezpečil prostredníctvom riaditeľa Sedliackej banky tiež presun väčšieho množstva liekov a obväzového materiálu do pobočného skladu Mediky na Horehroní. Na návrh I. Karvaša a P. Zaťka Komitét hospodárskych ministrov rozhodol, že v auguste 1944 vydali obyvateľstvu zásoby potravín na tri mesiace dopredu a podobne.[10]

---

[1] ČARNOGURSKÝ, P.: Svedok čias. 1.vyd. Bratislava: USPO, 1997. ISBN  978-80-8871-722-5

[2] LACKO, M.: Slovenské národné povstanie 1944. 1.vyd. Bratislava: Slovart, 2008. s.40. ISBN 978-80-8085-575-8

[3] LACKO, M.: Slovenské národné povstanie 1944. 1.vyd. Bratislava: Slovart, 2008. s.44. ISBN 978-80-8085-575-8

[4] LACKO, M.: Slovenské národné povstanie 1944. 1.vyd. Bratislava: Slovart, 2008. s.45. ISBN 978-80-8085-575-8

[5] FREMAL, K..: Dejiny Slovenska v rokoch 1914-1945. 1.vyd. Banská Bystrica:  Duma,  2007. s.137. ISBN 80-967833-1-9

[6] TIBENSKÝ, J.: Slovensko Dejiny. 2.vyd. Bratislava: Obzor, 1978. s.795.

[7] LACKO, M.: Slovenské národné povstanie 1944. 1.vyd. Bratislava: Slovart, 2008. s.47. ISBN 978-80-8085-575-8

[8] LACKO, M.: Slovenské národné povstanie 1944. 1.vyd. Bratislava: Slovart, 2008. s.48. ISBN 978-80-8085-575-8

[9]  FREMAL, K..: Dejiny Slovenska v rokoch 1914-1945. 1.vyd. Banská Bystrica:  Duma,  2007. s.137. ISBN 80-967833-1-9

[10]http://www.muzeumsnp.sk/index.php?a0=historia&a1=domaci_odboj 

_______________________________________________________________________

 

pokračovanie klikateľnými kapitolami na Úvodnej strane

pokračovanie: 3. SITUÁCIA V ODBOJI PRED POVSTANÍM V LETE ROKU 1944

klik na Úvodnú stranu SNP

späť na Emilia.Dr Zoznamy

*