#Enigma, šifrovací stroj a tajné služby v 2.svetovej vojne

pokračovanie o Enigme

 

Japonci  &  97

Japonci sa stali majiteľmi kódovacieho stroja asi rok po Britoch. Celý projekt dostali darom od Hitlera za dohodu o rozdelení teritórií medzi nemecko-talianskou Osou a Japonskom, 27. 9. 1940. Súčasťou paktu bol utajovaný japonský prísľub útoku na USA. Japonský kódovací stroj dostal meno 97. Bol dvakrát väčší než štandardná štvorvalcová Enigma, hoci mal len dva valce. Vybavený bol klávesnicou s japonskými znakmi kombinovane s klávesmi latinskými. Depeše v latinke ako fonetické prepisy japončiny sa rádiogramom vysielali v Morseho znakoch. Japonský príjemca si napísal latinkou počuté Morseho znaky, dekódoval si ich cez 97 do svojich znakov a mal depešu čitateľnú v japončine. Názov 97 vystihoval počet klávesov pre tento účel. Prvý projekt „deväťdesiat sedmičky“ uzrel svetlo sveta už dva týždne po podpise paktu Japonska s nemecko-talianskou Osou. Chvíľu trvali testovacie skúšky, školenia spojárov a medzitým naplno bežala výroba vo fabrikách Micubiši. Japonci striedali kódy menej často ako Nemci, ale oveľa častejšie nariaďovali „ticho v éteri“. Japonské velenie sa opieralo o dôkladné plány projektované vo veliteľskom hlavnom stane. Po oboznámení s rozkazom sa rozkazy už len plnili, ale nedopĺňali. Jednotlivé vojenské jednotky podávali hlásenia o splnení úlohy. Typický projekt japonského velenia bol útok na Pearl Harbor. Podľa samurajského kódexu Bušidó, platného v japonskej armáde podobne ako v ČSSR bol mystifikovaný vojenský predpis Zákl.1.1., nesplnená úloha neprichádza do úvahy. „Trvalé mlčanie“ namiesto správy o splnenom rozkaze v dohodnutom čase, bola „hrdinská odpoveď vojaka“ v zmysle: „zahynul som pri plnení úlohy“. V japonských podmienkach velenia sa zdá byť šifrovanie zbytočné, ale nie je to celkom tak. Japonci plánovali ovládnuť Indočínu, južnú Čínu, celé Tichomorie, Indonéziu, Austráliu a neskôr útok na USA. Nemci plánovali ovládnuť Áziu cez územie ZSSR, preto sa v plánoch Japoncov nenachádzala severná Čína. Nemecko-japonské rozdelenie cieľov hovorí o strategickom význame dvoch mocností (Sovieti, USA) už pred 2.sv. vojnou, ale hovorí aj o hlbokej vážnosti nemecko-japonských vzťahov. Taliansko hralo nevýznamnú úlohu satelitného pomocníka Nemecka, a Maďarsko bolo len trpeným príveskom, čo sa odrazilo aj v deficite komunikačných možností – Maďari ani Taliani nedostali od Nemcov žiadnu top-techniku. Na komunikáciu v plánovanom rozľahlom teritóriu sa Japonci museli dôkladne pripraviť. To bol dôvod pre projekt 97, hoci ešte aj v r. 1942 bolo mlčanie v éteri úplne bežnou japonskou taktikou. Vysielali len fragmentárne vety o splnenej časti rozkazu, alebo o mimoriadnom zvýhodnení v plánovanej úlohe. Príkladom je príprava útoku na Midwayské ostrovy. Najlepšia hlava americkej školy Hypo (viď. nižšie) Joseph J. Rochefort nevedel nijako zistiť kam sa Japonci chystajú. Či na Midway, alebo do Kalifornie. Obidva ciele figurovali v názoroch americkej admirality. Rochefort potreboval nejakú odozvu z japonskej strany. Pridlhé bolo hrozivé ticho. Strach „z prekvapenia“ sa stupňoval, rozleptával vojenskú morálku. Pearl Harbor strašil v spomienkach. Preto rozkázal rádiovej stanici na Midwayi, aby vyslali správu pre admiralitu USA, že sa im „minula pitná voda“. Japonci sledovali éter ako hociktorá iná armáda a naleteli. Prerušili hrobové ticho a vyslali svojej admiralite text: „AF ohlásil nedostatok vody“. To, že porušili taktický rozkaz číslo jeden: „ticho“ – to znamenalo, že Midway je „absolútny a jediný taktický bod pre nastávajúci útok“. Rébus bol vyriešený a známa bitka o Midway 4. 6. 1942 bola prvým veľkým víťazstvom USA v Tichomorí, vyhrali za 5 minút s použitím letectva na otvorenom mori. Od toho dňa zmenili Japonci taktiku. Používanie 97 bolo nevyhnutné v obrannej taktike. Japonská ofenzíva bola zastavená definitívne v 1943 a komunikácia v obrannej taktike oceánskej ríše sa stala prioritou lebo niektoré vojská sa ocitli v izoláciách na ostrovoch. Čím hustejšie Japonci vysielali, tým častejšie menili aj kódy. Američanmi nazvaný Purpurový kód bol spočiatku na jeseň r.1940 univerzálnym kódom pre úzku japonskú diplomaciu a najvyššie vojenské velenie. Od jesene 1941 sa postupne rozrastala škála japonských kódov stále viac a použitie jednotlivých kódov sa účelne zužovalo podľa nemeckého vzoru. Američania v Hypo ich označovali ako JN25a, JN25b, JN25c. Problémy v Hypo boli iného charakteru ako v Station X. Američania skladali fragmenty z viacerých staníc Hypo v Tichomorí, z viacerých kódov a z viacerých strán – doslova v jednom mozgu. Inak by nezískali prehľad o plánoch japonskej admirality. V r. 1942 dokázali rozlúštiť len 50 % japonských depeší. Ale v apríli 1943 rozlúštili excelentnú depešu o individuálnej inšpekčnej ceste najvyššieho japonského veliteľa na letisko ostrova Bougainville severne od Šalamúnskych ostrovov. Americký admirál Nimitz si vyžiadal od prezidenta Roosevellta – a dostal – súhlas k likvidácii admirála Jamamota. Operácia „Odplata“ sa konala 18. 4. 1943. Major John Mitchell velil 16 novým americkým lietadlám Lockheed P-38J Lightning s dlhým doletom. Zaútočili o 9:35 h miestneho času vo vzdialenosti 885 km od svojej základne na 6 japonských  Micubiši A6M5 prezývaných „Zero“ a sprevádzajúcich  2 lietadlá Micubiši G4M „Betty“. V jednej Bete sedel admirál Jamamoto. Nad pobrežím ostrova Američania zostrelili 4 Zera a obidve Bety, stratili jeden Lightning. Niektorí autori uvádzajú legendy, že Nemci dodávali do Japonska Enigmy. Aký by to malo význam? Ak sa našli v posledných ponorkách smerujúcich do Japonska nejaké nemecké mašiny, nebola to strategická dodávka pre Japonsko, ale snaha nemeckej komunikačnej siete o ukrytie vzácnych mašín v poslednej „nedotknutej pevnosti“, ako fašisti vnímali Japonsko v marci 1945. Podobne sa snažili ukryť v Japonsku aj projekty na výrobu ťažkej vody a zásoby sýteného uránu potrebného na spustenie nukleárnej reakcie. Časť odvážaného nemeckého materiálu sa stala korisťou americkej admirality, tajných služieb. Veľká časť odvezených projektov (ktoré nepadli do rúk USA)  sa stala základom technického boomu v Japonsku po 2.sv. vojne, predovšetkým elektropriemyslu. Nemecké nukleárne projekty Američania dokončili v spolupráci s Albertom Einsteinom.

 

 

USA  &  Magic

Kým Američania nevlastnili Magic, dovtedy si nevedeli poradiť s tzv. Purpurovým kódom (neskoršie názvy JN25a-g). Prekladali len obchodný kód, ten im však bol málo osožný. Asi tak, ako keby sme dnes monitorovali nejaké účty v banke a podľa toho by sme chceli odhadnúť ciele armády. K spravodajskej spolupráci Britov a USA museli byť splnené dve podmienky:

1. vstup USA do 2. sv. vojny 8. decembra 1941

2. ohrozené britské záujmy v Indočíne a Malajzii potrebovali zmluvnú ochranu. Po prvom japonskom leteckom útoku na dve britské bojové lode pri Malajzii, lode aj s posádkami šli ku dnu, to bolo jasné. Churchill nariadil v r. 1942 obmedzenú spoluprácu spravodajských služieb s USA, hlavne pre ciele na ďalekom východe. Station X v Bletchley Parku oficiálne prijala niekoľko amerických učňov – expertov a dôkladne ich vyučili. Americký kódovací stroj dostal meno Magic. Spravodajské služby USA mali už predtým zriadenú dešifrovaciu školu Hypo s mnohými stanicami na ostrovoch v Pacifiku, Indonézii, v Austrálii, aj na ostrove Oahu. Názov Hypo je podľa gr. hypocryton, skrývačka. Japončina bola dôležitá pre amerických dešifrantov. Práca s americkým dvojvalcovým Magicom sa podstatne líšila od práce s japonskou 97, ale podobala sa práci s dvojvalcovou Bombou. Magic si vystačil latinkou, nepotreboval doplňovacie zariadenie pre japonské znaky. Podobal sa veľkosťou i tvarom Bombe. Vyučení experti pracovali len s fonetickou japončinou, znakovú nepoužívali. Britská ľútosť nad zničeným Pearl Harborom nebola dôvodom k darovaniu Bomby, hoci niektorí spisovatelia to tak interpretujú. Rozpory sú aj v iných tvrdeniach. Príklad: Američania si priznávajú, že skonštruovali 4 stroje. Briti uvádzajú, že USA vlastnili na rôznych staniciach Hypo až 8 strojov. Pravda je medzi tým, asi takáto: 4 stroje skonštruovali Briti v Station X a ďalšie 4 si skonštruovali Američania sami. V nasledujúcich 6 mesiacoch po útoku Japoncov na Pearl Harbor Japonci ovládli celú oblasť od Aleut až po Austráliu. Sledovanie Jamamotových plánov v Britských záujmových teritóriách (Indočína, Malajzia) považovali Briti za veľmi dôležité už od onoho leteckého japonského útoku na dve britské lode (1942). Sledovanie celého Tichomoria bolo pre USA životne dôležité. Výsledky oneskorenej ale predsa dobrej anglo-americkej spravodajskej spolupráce sa ukázali viacerými úspechmi na ďalekom východe: Midwayské víťazstvo 1942, likvidácia povestného Jamamota 18.4.1943, ale hlavne v r. 1944 keď zbombardovali a inak zablokovali až 75 % dodávok ropy do Japonska – vďaka Magicu. Začiatkom r. 1945 sa japonská ekonomika zrútila. Do augusta 1945 americké ponorky potopili 214 japonských lodí. O nemeckých ponorkách ukoristených Američanmi v japonských výsostných vodách už žiadna štatistika nič nehovorí, a úprimne pochybujem, či sa taká správa vôbec objaví. Pamätníci o nemeckom pôvode americkej nukleárnej výzbroje hovorievali veľmi dôverne, podobne ako o von Braunovi – hitlerovskom otcovi amerického kozmického výskumu.

 

Paradoxon Enigma

Pýcha tajných služieb? Hanba vojenských operácií? Prečo toľko utajovania aj po roku 2009?

Ak spravodajské služby neotvoria svoje archívy, do budúcna bude potrebné, aby historici nekompromisne porovnávali jednotlivé správy o dekodéroch typu Enigma, o používaní dešifrovaných depeší tak, ako porovnávali experti Station X mnohé depeše z rôznych vysielačiek. Kódovací stroj figuruje v mnohých článkoch, knihách a filmoch o 2.sv. vojne, ale mnohé údaje sú politicky zavádzajúce. Ako náš príklad uvediem časť textu z HR 2/2004 na str. 32 pod slovami „Najväčšie tajomstvo“, kde sa píše: „americkým a britským špecialistom sa podarilo dešifrovanie“, čo je samozrejme „prefarbené“ tvrdenie – ako keby Američania boli medzi prvými úspešnými dešifrantmi. Takto spracované informácie sú výsledkom nekritického prijímania textov z anglo-americkej strany. My sme čítavali za čias federálneho socializmu o sovietskych prvenstvách a naučili sme sa kriticky tvoriť vlastný názor. Máme náskok pred západnými konzumentmi „faktografie“, vypracovali sme si kritické porovnávacie metódy a bolo by dobré, keby sme ich používali aj naďalej. Mali by sme vychádzať zo známych a potvrdených informácií: Tichomorské flotily USA používali dešifrované správy až od r. 1942 keď dostali Bombu a know-how od britskej školy Station X. Dovtedy americké spravodajské sily zhromaždené v školách Hypo tápali v temnotách japonských obchodných správ, admiralita USA nemala vedomosť o nemecko-japonskej kódovacej technike. Nepoznali spôsob dešifrovania japonského kódu, kým sa nenaučili prispôsobiť Bombu Japonskej verzii. Niekto by mohol povedať, že to bol úplne iný stroj. Lenže nemecký projekt Enigma bol transvestovaný do japonskej 97 v spolupráci s nemeckou spojárskou logistikou. To potvrdzuje rovnakosť oboch strojov. Podobne transverzia Bomby do Magicu sa konala najprv v Station X. Američania nazvali dešifrovací stroj doslova Čarovný, tak na nich zapôsobil. Od leta 1942 do konca vojny získali americké odpočúvacie a dešifrovacie stanice celkom osem Magicov. Jeden z nich bol na ostrove Oahu. Politicky motivované dezinformácie o dešifrovacom stroji v rukách USA pred r. 1942 sú konfabulácie. Príklad takej americko-slovenskej konfabulácie je aj v knihe Veľké tajomstvá minulosti, slov. vydanie Reader´s Digest Výberu, spol. s r.o., Bratislava 1999, na strane 345, kde píšu: „dešifrovacie stroje dali Američania Britom“. Takéto „správy“ sú priam nehoráznosť. No comment. Analytici USA priznávajú presnú dobu, kedy prestali Japoncom rozumieť. Podľa nej vedia, kedy Japonci zaviedli 97 do vojenskej komunikačnej praxe: Purpurový kód sa objavil náhle v tichomorskom éteri koncom roka 1940. Americké dešifrovacie školy „narazili“ na nové nerozlúštiteľné japonské kódovanie. Označovali ho spočiatku Purpurový kód, neskôr Japanese News 25, JN25, Japanese Code, JC25, JK25. O tom, že JN25 nemali rozlúštený svedčí aj iná historická skutočnosť.

Veľmi dôrazné písomné správy o predpokladaných japonských úmysloch admiralita USA veľkolepo podcenila. O plánovanom útoku na tichomorskú základňu Pearl Harbor dostávali dlhodobo varovné správy od svojho veľvyslanca Josepha C. Grewa z Japonska. Písal a hovoril o tom už v r. 1940. Koncom januára 1941 opäť napísal Grew do Washingtonu správu, v ktorej vyslovene uviedol Jamamotovu originálnu ideu prvého útoku na Pearl Harbor. Myšlienka pochádzala od vrchného veliteľa japonských spojených námorných síl admirála Isoroku Jamamota a dostala sa ku Grewovi včas. Grewovi môžu všetci agenti iba závidieť jeho čarovnú diplomatickú moc, získal informácie najvyššieho stupňa utajenia (!). Admiralita USA považovala jeho správu za irelevantnú (!) a nadnesenú. Nevedeli si to predstaviť (?). Brali na vedomie okolnosti japonskej invázie do Indočíny v lete r. 1940. Poznali japonský pakt s taliansko-nemeckou Osou. Dňa 26. 7. 1941 Washington zahájil ekonomické a hospodárske embargo Japonska, údajne predpokladali pokornú prosbu k dohode(?). Prezident Roosevelt žiadal zastavenie japonskej expanzie, ale iba urýchlil japonskú prípravu. Veľká vzdialenosť ostrova Oahu od Japonska bol jeden faktor a hospodársko-vojenská sila USA bol druhý faktor ktoré americkej admiralite nahovárali, že je nedotknuteľná.  Keby vedeli niečo o japonskej šifre, veľmi rýchlo by reagovali na osudovú vetu z éteru: „Začnite výstup na horu Niitaka 1208“. Zaznela dňa 2. 12. 1941. Šifrovaná depeša bola určená japonskému admirálovi Čuiči Nagumovi, v tej dobe sa už plavil k Havajským ostrovom. Niitaka je najvyššia hora na ostrove Tchaj-wan. Ak chceli Japonci obsadiť svoj cieľ Tchaj-wan, museli najprv zničiť najväčšie americké sily v tichomorskom prístave Pearl Harbor na ostrove Oahu. Preto vybrali pre prvý útok kryptonym „Niitaka“. Nič zložité, pokiaľ tú vetu máme k dispozícii… V USA o rozkaze admirála Isoroku Jamamota nemali ani len potuchy. Nevedeli o nej ani Briti. Jedna jediná veta usvedčuje všetkých čo nevedeli (!) ani o plavbe Nagumovej flotily. Keby niekto dešifroval jedinú vetu, jasný rozkaz – kto by ju nepochopil? V éteri sa objavila v dobe, keď diplomatické styky medzi USA a Japonskom zamrzli na vojnovom bode. USA ešte neboli vo vojnovom stave. Prezident USA Franklin D. Roosevelt bol viazaný svojím volebným sľubom ktorý dal občanom USA, že do vojny nevstúpi. Očakával „nepredvídateľné udalosti“ zo strany Japonska, ale jeho očakávania nikto zo spravodajskej služby nepotvrdzoval. Veľvyslancove správy považovali všetci za nadnesené… a útok na Pearl Harbor bol zastretý napätou politickou situáciou, a v nej fungovali „tajné želania“ bez logistickej podpory. Namiesto predpokladaného útoku na Filipíny, stalo sa prekvapenie: Nad ostrovom Oahu, na brieždení 7. 12. 1941 sa v éteri ozvalo japonské „Do – do – do!“. V doslovnom preklade „bi – bi – bi!“ a v sémantickom obsahu bojového pokriku je zhoda s našim literárnym „Mor ho!“. Vojenský význam povelu bol: „Útok!“. Začal „trpký deň potupy USA“. Asi o 15 minút neskôr zaznela v japonskom éteri správa: „Tora – tora – tora“. V doslovnom preklade: „Tiger – tiger – tiger“. V japonskom sémantickom obsahu je jasný význam: „Prvý, nečakaný útok sa podaril, obeť je prekvapená“. Vo východnej filozofii Tiger symbolizuje iniciačný princíp Jin. Správa bola odoslaná pre japonské najvyššie velenie vo vojenskom význame: „Prekvapujúci úder sa podaril, zasiali sme zárodok víťazstva“. Japoncom išlo najmä o moment prekvapenia v ktorom takticky videli koreň víťazstva. 

Získali „koreň víťazstva“, ale neskôr padol na nich „americký strom pomsty“, a spravodajské hry pokračujú zapečatením depeší v archívoch.

 

Doslov: 

Nijaký kryptológ neodhalí žiadne nové súvislosti okolo Enigmy dovtedy, kým nebudú otvorené vojnové archívy Nemecka, Ruska, Anglicka, Japonska a USA. 

 

_________________koniec

späť na  Začiatok Enigma

späť na  Emilia.Dr. Zoznamy

 *

#Enigma, šifrovací stroj a tajné služby v 2.svetovej vojne

 Enigma – šifrovací stroj  &  tajné služby  v  2. svetovej vojne

 _ úvod

© Emília Uhláriková, Banská Bystrica,  25. 3. 2004, vydané v časopise: Historická Revue, dvojčíslo 7-8 / 2004, str. 36-39.

Na svete  prvý súhrn informácií o Enigme som vytvorila ja, historik a stredoškolská učiteľka dejepisu v Banskej Bystrici.

Odštartovala som obecný záujem o tému Enigma. Až po uverejnení môjho článku v HR v r. 2004 sa začali historici, kryptológovia a iní, vyjadrovať k fenoménu “Enigma”. Dovtedy ani na internete, ani v lietratúre nič podobné nebolo publikované. V neskorších rokoch nová redakcia HR-2010 uverejnila niečo o Enigme, ale nič nové, veď sa ani nedalo.  Dnes, v r.2012, máme už kompletné zobrazenie na wikipedii aj s podrobnými vysvetlivkami o fungovaní Enigmy, ale otázniky, ktoré som nastolila v r. 2004, ešte vždy TRVAJÚ, pozri wikipedia;

A ako vidíme, šifrovacia mašina Enigma sa stala vedeckou, historicko-kybernetickou kategóriou. Som na svoj úspech z roku 2004 hrdá, že vieme viac o Enigme, hoci jej pôvod ešte vždy nie je zaručene objasnený (chýba fotokópia patentu, meno a registrácia, a pod.), ale aspoň vieme, ako vyzerala a ako fungovala. Banská Bystrica, 19. 2. 2012. 

 

Môžu byť odtajnené informácie kritériom výkladu vojenských operácií v 2. sv. vojne (?)

Iste, mohli by, ale do roku 2045 to nebude možné.

História si musí poradiť s množstvom dezinformácií a s hrubou vrstvou  tendenčných „politických interpretácií“ vojnových udalostí. V súvislostí so šifrovacími[1] strojmi existujú legendy, ale archívy stále „mlčia“. História si žiada odpovede na otázky súvisiace s kódovacími strojmi typu Enigma. Ako mnoho iných technológií, aj kódovací stroj bol jedným z hlavných programov informačných vojen pred, počas a po 2. sv. vojne. Zapečatené ruské, americké a britské archívy nás môžu prekvapiť. Sú zapečatené na sto rokov po skončení vojny, stále nie sú sprístupnené a historiografia nemôže ucelene a s prehľadom učiť o blízkej minulosti. V záujme rekapitulácie niektorých, aspoň čiastočne, súvislostí, podujala som sa zhrnúť poznatky o kódovacom stroji Enigma, alias  97, resp. Bomba, alias Magic, do jedného článku. Nemám v úmysle predčasne suplovať konečný súhrn informácií, ani hlbokú sondu, ale chcem upozorniť na niektoré zjavné súvislosti.

 

Od kedy, kto a čo vedeli o Enigme (?)

Čo mohli šéfovia spojeneckých mocností urobiť, a prečo to neurobili (?)

Otázky sú príčinou aj následkom informačného embarga. Prezident USA Roosevelt nariadil zapečatiť archívy Hypo. V Anglicku predseda vlády sir Churchill uvalil informačné embargo na Station X, hoci tam sú uskladnené aj informácie z Poľska, Francúzska a USA. Sovietsky generálny tajomník komunistov Stalin nariadil zapečatiť všetky vojnové archívy. Ríšsky vodca Hitler nariadil zlikvidovať nemecké vojenské archívy a časť technických projektov previezť ponorkami do Japonska – tam sú predmetom súkromného obchodného vlastníctva, tajomstva. Zlomok nemeckého sortimentu odvážaného do Japonska medzi februárom a májom 1945 ukoristili USA. Stal sa predmetom absolútneho informačného embarga.

 

Názov Enigma

Pôvodné slovo enigma používali starí Gréci vo význame: hádanka, záhada, tajomstvo. V antickej spisbe enigmou nazývali literárny druh poéziu a prózu so záhadným obsahom, ale aj iné hermeneutické  texty (s tajným odkazom), napr. epitafy, ako odkaz na mystický život. Literárny druh enigma sa tešil veľkej obľube v stredovekom období renesancie. Meno Enigma sa používa v historiografii 2. sv. vojny občas aj nesprávne. Názvy kódovacích a dešifrovacích strojov, mobilných alebo veľkých, mechanických alebo elektromechanických strojov  by sa mali používať tak, ako ich nazývali majitelia.  Nemci: ENIGMA. Poliaci, Francúzi a Briti: BOMBA. Japonci: 97. USA: MAGIC. Vzhľadom k najprepracovanejším verziám v nemeckej armáde obstojí súhrnný názov: Dekodéry[2] typu Enigma. Nijako neobstojí tvrdenie, že „Američania používali Enigmu“. Vlastníctvo a využitie dešifrovaných správ sa postupom času stáva dejepiseckým atribútom hodnotenia vojenských operácií medzi augustom 1941 a augustom 1945. Stroj mal diskutabilné využitie na obidvoch stranách fronty.Na strane agresorov – Nemecko, Japonsko, konštatujeme trvalé podceňovanie zabezpečovacích vstupných nastavení kódovacieho stroja. Nevyužili ani tisícinu strategických možností šifrovania. Na druhej strane Británia a  USA oslabovali defenzívne využitie dešifrovacích možností stroja, zapísali sa do dejín ako „neschopní“, nevedeli účelne koordinovať dešifrovanie najmä v rokoch 1941 – 1942. Najhorším výsledkom ich vzájomnej nedôvery boli dezinformácie a chaos v koordinácii vojnových operácií. Zdá sa, že hanba je najväčší dôvod pre ktorý vrhli storočné embargo na archívy tajných služieb.

 

Vynález princípu podľa vynálezcu Scherbiusa, princíp kódovacieho stroja

Mechanický, ručne ovládaný kódovací stroj s jedným valcom vynašiel istý Holanďan vraj nemeckého pôvodu údajným menom Arthur Scherbius v r. 1922. Ako objaviteľ a strojca chcel získať primeraný majetok za svoj geniálny vynález. Predal ho v r. 1926 nielen nemeckej armáde. Poliaci získali rovnaký stroj v rovnakom čase a pán Scherbius sa stratil zo scény dejín. Poznáme len jeho krycie (?) meno. Kto by mal záujem uvádzať jeho pravé meno? On sám, alebo Nemci, či Poliaci? Scherbius v nemecko-latinskej forme v preklade znamená rozbíjač. Presne vedel čo a komu predával. Jeho umelé meno je sémanticky totožné s menom kódovacieho stroja. „Die Scherbe“ v nemčine je črepina, „in Scherben schlagen“ – rozbiť na kúsky. Scherbius – Črepinár; vo význame ako princíp kódovania – text rozbiť na kúsky. Ten kto má všetky črepiny a vie ktorá ku ktorej patrí, ten vie zložiť aj pôvodnú formu – tajný text. Latinská koncovka „–ius“ je priliehavá pre kryptogram utajeného mena. Klasickej spravodajskej názorovej verzii že ide o vymyslené legendárne meno svedčí aj presilená kombinácia anglického krstného mena Arthur s nemecko-latinským priezviskom. Rovnako pochybná je aj legenda že pán Scherbius bol žičlivý Holanďan pomáhajúci zároveň Nemcom aj Poliakom, a ešte tak krátko po 1.sv. vojne. Pravé meno by sme mohli nájsť v nemeckých alebo v anglických archívoch, kde zmizli doklady poľských a francúzskych dešifrantov, vďaka ktorým Angličania získali dekodér v r. 1941.

 

Nemci  &  Enigma

Už v r. 1929 vzhľadom pripomínala elektrický písací stroj uložený v drevenom kufri. Znaky sa určovali dvomi zostavami klávesov, jedna pre kódovanie a druhá pre dešifrovanie.  Rotáciou cez valce sa získavali výstupné znaky. Prvý, holandský model mal len jeden valec. Nemecký model r. 1939 bol elektrifikovaný, mal už tri valce a len jednu klávesnicu (na obr.). Zmeny medzi kódovacím a dešifrovacím programom sa prepínali mechanicky, neskôr elektromechanicky. Pôvodne šifrant rotoval valcom manuálne až do r. 1926 podľa menlivého kľúča a výstupné znaky sa ukazovali mechanicky na protiľahlej klávesnici. Neskoršie elektrifikované modely rozsvecovali výstupné znaky elektrónkami a šifrant si ich odpisoval. Posledné modely vyťukávali hotovú správu rovno na papier podobne ako telegram. Najzložitejšie vysokorýchlostné modely používané na veľmi úzke účely mali viac ako dvanásť, až dvadsaťštyri valcov. Bývali veľké ako písací stôl, prepojené pevnou linkou telegrafom a ručné prepisovanie už nebolo potrebné. Hitlerov hlavný veliteľ vojnového loďstva vrátane ponoriek a veliteľ komunikačných zložiek Karl Dönitz vybudoval kombinovanú sieť – pevnú telegrafnú a mobilnú rádiovú krátkovlnnú prepojil do komunikačnej siete absurdných rozmerov a nevídanej účinnosti. Komunikačné nite sa zbiehali v Dönitzovom centre Wilhelmshaven, kde sa nachádzali najzložitejšie kódovacie stroje určené k prepojeniu s Hitlerovým hlavným stanom nech sa nachádzal kdekoľvek a kedykoľvek. Sieť bola na tú dobu nadčasovo dokonalá. Už v r. 1940 prijímalo a vysielalo každé nemecké plavidlo vrátane zásobovacích, či rybárskych člnov, samostatné a rozsiahle depeše či inštruktáže. Velitelia ponoriek mali v štandardnej výbave v r. 1942 elektrickú štvorvalcovú Enigmu so súbormi tabuliek vstupných nastavení platných niekedy aj individuálne. Výrobcom Enigmy a výhradným dodávateľom bola firma Lorenz.

 

---

[1] Sémantika: Kódovanie je proces rozbitia správy a produktom je šifrovaná správa. Dešifrovanie je odhaľovanie ako sa dajú fragmenty obnoviť a pospájať do skutočnej správy.

[2] Sémantika: Dekodér typu Enigma dokáže správu prekryť inými znakmi, rozbiť na fragmenty a pripraviť ako kompaktnú šifrovanú depešu. Po doručení depeše exkluzívnemu príjemcovi rovnaký dekodér poskladal fragmenty podľa preddefinovaného vzorca a odokryl pôvodný text.

________________________________________

Spôsob použitia Enigmy

Šifrant – obvykle veliteľ ponorky – zostavil pôvodný text v nemčine. Nastavil podľa tabuliek vopred dohodnuté vstupné parametre v elektrickej sieti a mechanike stroja – počiatočné nastavenie valcov – od akého znaku sa začína; a smer rotácie valcov. Každý vstupný znak previedol cez systém – kláves, rotácia valca, elektrónka – na výstupný znak a ten odpísal. Výstupný text bol nezmyselný rad písmen a čísiel. Radista podelil znaky na skupinky po päť znakov a odvysielal ich krátkovlnnou vysielačkou v Morseovej abecede, podľa vopred určeného harmonogramu – dátum a čas vysielania. V správe uviedol nasledujúce parametre platné pre budúce vysielanie – tabuľkový vzor budúceho šifrovania, dátum a čas vysielania. Takto sa mali parametre meniť zo správy na správu. Pri takomto postupe by bola akákoľvek špionáž absolútne vylúčená. Príjemca dešifroval správu podľa návodu priloženého k Enigme a podľa práve platných parametrov. Keby Nemci a Japonci používali zmeny parametrov podľa pôvodných zámerov, Briti a Američania by nerozlúštili ani jednu správu. Nie je ťažké predstaviť si strach Britov a Američanov z nepredvídateľných zmien parametrov na nemeckej a japonskej strane…

 

Chyby používateľov

A) Rukopis šifranta. Prvé stroje nepísali, len ukazovali znaky svietiacimi elektrónkami. Odpísané kódované znaky nedávali žiadny zmysel a rukopis človeka ktorý obsluhoval Enigmu mal čítať a vysielať iný človek, radista. Poznáme to aj dnes, niekedy písmená G, l nevieme rozlíšiť od čísiel 6,1.

B) Radista vysielateľ. Občas sa pomýlil preklepom v Morseovej abecede pri vysielaní do éteru.

C) Radista prijímateľ. Prijímané znaky nedávali žiadny zmysel a ľahko sa napísal iný alebo nejasný znak, napr. O namiesto 0.

D) Dešifrant. Rukopis príjmového radistu čítal veliteľ. Ak zadal zlý vstupný znak do stroja, automaticky dostal zlý výstupný dešifrovaný znak. Toto boli najčastejšie chyby.

Okrem nich dochádzalo ešte k nepredvídaným chybám ktoré sa nedali odhaliť a najviac komplikovali dešifrovanie v spravodajských školách. Medzi ne patrili aj tzv. tajomné odkazy a mená. Zrejme šlo o súkromné odkazy ženám a deťom, ako to občas robievali dôstojníci v Luftwaffe.

 

Dešifrovanie v spravodajskej škole

Minimálne nevyhnutné podmienky k špionážnemu dešifrovaniu depeší boli stroj a päť informácií:

1. Vlastniť dekodér typu Enigma.

2. Poznať nastavenie prvého znaku na valcoch.

3. Počet valcov.

4. Smer rotácie valcov.

5. Počet rotácií cez valce.

6. Jazyk v ktorom je správa napísaná, nemčina alebo japončina.

Bez úlovkov dekodérov z nemeckých plavidiel by minimálne podmienky neboli splnené a depeše by zostali utajené. Nemci aj Japonci menili počiatočné nastavenia zriedkavo, určite menej ako mohli. Jazyk v akom je zašifrovaný text určil používateľ a väčšinou nerobil problém ani dešifrujúcej škole. Zvýšením počtu valcov na posledných nemeckých strojoch sa skomplikovalo dešifrovanie preto, lebo jeden znak mohol byť kódovaný viacerými znakmi. Preto posledné správy z Hitlerovho hlavného stanu nie sú dešifrované dodnes. Koľko vstupných znakov tvorí jeden výstupný znak, dalo sa meniť podľa špeciálneho parametra s pridaným špeciálnym valcom. Kvôli kódovaniu pridaným špeciálnym valcom museli Briti vyrobiť prvý elektrónkový počítač na svete. Podarilo sa im dešifrovať správy ohľadom oslabenia nemeckých vojsk na západnom fronte, ale správy zostali nevyužité, vysvetlím ďalej. Špionážny dešifrant dostal plynulé riadky zmiešaných písmen a čísiel tak, ako ich zachytil radista v Morseovej abecede a ktoré automaticky delil do skupín po päť znakov – to bol zvyk radistov. Expert vedel len toľko, že je to správa. Predpokladal nemecký alebo japonský jazyk, ale nevedel koľko má správa slov, či sú v nej čísla, koľko znakov tvorí jedno písmeno textu, alebo číslo. To je len časť problému. Chcel použiť dekodér bez vstupných parametrov, nikam by sa nedostal. To bol najväčší problém Britov až do augusta 1941. Používali jednovalcovú Bombu získanú z Poľska, zatiaľ čo Nemci v tom roku používali štandardne trojvalcovú a niekde štvorvalcovú Enigmu. Absolútna a prvá podmienka úspešnosti bola: Získať aktuálny kódovací stroj a jeho vstupné parametre. Niektoré parametre Briti nazývali Žltý kód, alebo Červený kód. Američania nazývali neznámy japonský Purpurový kód inak nazvaný aj JN25a-g, opíšem ďalej. Britom pomohol úlovok z nemeckej ponorky v auguste 1941, získali všetky potrebné informácie k dešifrovaniu. Odvtedy systematicky katalogizovali zmeny parametrov ak ich získali, podľa druhu vojsk. Nemci menili parametre v rámci jedného druhu vojska asi po dvoch až štyroch týždňoch. Ak si uvedomíme, že dnešní diplomati – ani nie vojaci – menia parametre v kódovaných správach každú chvíľu, tak vieme, čo Nemci a Japonci mohli, ale neurobili už vtedy hoci mali rovnaké možnosti. Najmenej obozretnosti prejavili dôstojníci Luftwaffe, niektorí si dovolili opakovať správy pre svoje vlastné chyby v texte a dokonca aj pre „istotu“. Boli si absolútne istí spoľahlivosťou Enigmy, menej dôverovali sami sebe. „Opakovačkami“ prispeli k rýchlemu odhaľovaniu, triedeniu a lúšteniu depeší v britskej Station X, opis ďalej. Výsledky čítania depeší boli prekvapivé a zvádzali Britov k pochybnostiam, či to nie je nemecká volavka – pasca, podvrh. Robili rovnakú chybu ako Nemci, neverili sami sebe, pochybovali o svojich úsudkoch. Nikdy to nebola volavka.

 

Púť kódovacieho stroja

Dekodér typu Enigma putoval do rúk mnohých majiteľov ako skutočný poklad. Legálne a verejne kupujúci boli Nemci – pre nemeckú armádu, ale pre logistické nedostatky ho nedocenili, zapadol prachom až na dva roky. Legálne ho kúpili v tom istom roku aj Poliaci a pre opačné logistické nedostatky ho príliš utajili – vedeli o ňom len štyria v úzkej varšavskej špionážnej skupinke. Nemci si ho „našli“ v r. 1929, doplnili k stroju elektrický pohon a giganticky rozšírili kódovacie možnosti stroja pridávaním valcov. Poliaci v tej dobe začali hľadať spôsoby univerzálneho dešifrovania niekoľkých málo zachytených depeší a určili smer monitorovania, spravodajského využitia Bomby, ako svoj stroj nazvali. V tom istom smere pokračovali neskôr aj Francúzi, po nich Briti a nakoniec USA. Francúzi získali Bombu aj s tabuľkami v r. 1939 od poľských špiónov emigrantov. Briti získali Bombu v tom istom roku, dostali ju ako dar spolu so všetkým z poľskej školy od Francúzov. Japonci v r. 1940 na Hitlerov pokyn ako dar od Nemcov získali dekodér typu Enigma aj s dokumentáciou. Američania až v r. 1942 získali dekodér spolu so školou od Britov.

 

V r. 1942 dekodér využívali viacerí

Poznáme päť aktívnych spravodajských služieb využívajúcich dekodér typu Enigma:

A) Nemci pre ofenzívne účely na ovládnutie cudzích teritórií využívali Enigmu.

B) Japonci taktiež pre ofenzívne účely využívali stroj nazvaný 97.

C) Angličania pre defenzívne účely proti agresorom využívali dekodér menom Bomba.

D) Sovieti nemali dekodér, ale využívali informácie z dešifrovaných správ ako z prvej ruky vďaka svojmu špiónovi v anglickej špičke Station X.

K depešiam z valcov Enigmy v r. 1942 nemal prístup nikto iný.

Dešifrovanie v špionážnych školách

1. Poľská škola VS4: Ako prví dešifranti boli štyria Poliaci (1926-39) vo varšavskej skupine.

2. Francúzska škola ani nevznikla, len pár mesiacov využívali poľskú školu (1939) ktorú prichýlili a v tom istom roku preniesli do britskej agentúry.

3. Briti (Churchill, 1939-45) založili dešifrovaciu špionážnu školu najprv pod menom Ultra, neskôr ju premenovali na Station X.

4. USA založili svoju školu podľa hotových schém z britskej školy (koncom r.1942) a neskôr jej dali meno Hypo.

Briti a USA zriadili odpočúvacie siete zachytávajúc rádiové depeše a zasypávali svoje školy materiálom. Sovieti si zabudovali špionážne sondy do kódovacích a dešifrovacích škôl v Anglicku a v USA. Spravodajské archívy naplnené materiálmi z týchto škôl ešte 35 rokov nebudú dostupné. Mnohé otázky v historiografii tajných služieb sú stále nezodpovedané.

 

Informácie o dekodéroch typu Enigma

sa objavovali sporadicky vo vedecko-populárnej literatúre. O britskej dešifrovacej skupine Station X sa všetky informácie utajovali až do r. 1974. Potom začali žurnalisti medializovať hodnotiace kritériá z pohľadu „kto – čo“ dešifroval. Od r. 1987 je v britskej a americkej faktografii tento pohľad čiastočne spolitizovaný, ale ustálený.

Príklady: Hodnotenia nemeckého poľného maršala generála Erwina Rommela, legendárneho veliteľa malého vojenského zboru Afrika Korps v severnej Afrike, sú ešte vo vývoji. Briti ho porazili len vďaka Bombe, dnes to už nikto nespochybní. Generál Rommel bol závislý od pravidelného zásobovania po mori. Briti dešifrovali nemecké námorné depeše od augusta 1941 a ihneď začali potápať zásobovacie lode smerujúce do Stredozemného mora. Overovanie námorných správ pomohlo Britom talianske vysielanie zastaranými kódmi, švédskymi strojmi C38. Taliani nemali o Enigme ani tušenie a svoje vojenské operácie koordinovali s nemeckými prostredníctvom C38. Talianske správy boli konkordantné s nemeckými správami. Rommelove taktické úspechy sú o to udivujúcejšie, ale britské víťazstvo nesie otáznik – prečo tak neskoro (?). Sovieti využívali britské výsledky bez ich súhlasu, mali svojich agentov zabudovaných v MI5. Šéfom MI5 bol Angličan Kim Philby – od r. 1933 bol v službách Sovietov, kontaktovaný bol vo Viedni. Podával dôležité informácie o Bombe, Station X, Magicu, Enigme a 97. Vďake jeho správam sa dostali zlomky informácií aj do literatúry faktu už v r. 1965. O Stalinovi sa právom traduje, že nerešpektoval návrhy spojeneckých vlád, najmä ak sa nezhodovali so správami jeho agentov. V Nemecku bol zabudovaný ako agent aj Stalinov vlastný syn, ktorého Stalin – ako inak – obetoval. Hitler dlho väznil Džugašvili juniora, ponúkal Stalinovi rôzne alternatívy na výmenu, ale Džugašvili senior všetky alternatívy odmietol. Potom sa junior „stratil“. Zostáva nám status quo, že Sovieti nemohli nevedieť o Enigme a Bombe. Po r. 1961 (Berlínsky múr – Studená vojna) nemali dôvod mlčať o svojich úspechoch. Aby mlčanie Angličanov a Američanov nebolo trápne, začali tiež publikovať, ale až po r. 1975 – v anglickej žurnalistike sa odvtedy legálne hovorí o Ultre, avšak stále nie všetko. Výsledná veľká časť informácií sa od r. 1961 sústavne straní, zafarbuje k politickej farbe na všetkých stranách.

 

Bájky a pravdy o majiteľoch dekodéra typu Enigma

Prvý majiteľ a vynálezca bol niekto utajený, údajný Holanďan Arthur Scherbius. Druhým a zároveň aj tretím majiteľom vďaka Holanďanovej obchodníckej zručnosti boli Nemci zároveň s Poliakmi. Tu vznikli prvé dve bájky:

1. O Holanďanovi Scherbiusovi. Nie je potvrdená historická existencia muža s takým menom.

2. O nemeckom zradcovi spojárovi Hans Till Schmidtovi s prezývkou „Asche“, nem. popol. Nebola dokladovaná ani z Poľska, ani z Francúzska, ale ani z Ruska.

3. Údajný nemecký vojak z povolania, spojár Asche, mal odovzdať stroj a materiály o „Schifriermaschine Enigma“ istému francúzskemu kapitánovi Bertrandovi. Ten mal odovzdať uvedené materiály poľskej dešifrovacej skupine VS4 ešte pred r. 1934 (?). Bájka vznikla až v období po r. 1961, je v rozpore s historickými faktami: Do r.1939 Poliaci ani netušili na čo im Bomba poslúži a vedeli o nej len štyria kupujúci Poliaci. Ďalej je postavená na pochybnej „nezištnosti“ francúzskeho darcu a jeho údajná ochota pomôcť Poliakom. Skutky milosrdenstva sú v hlbokom rozpore s účelom spravodajských služieb, z ich praxe je milosrdenstvo totálne vylúčené a výrazy ako „nezištná pomoc a ochota“ v nich prakticky neexistujú, ba ani len v slovníkoch agentov. Zatiaľ platí status quo  – až do augusta 1941 (!) poznali názov Enigma len Nemci a okrem Nemcov nikto. Poeticky priliehavé meno korešponduje s Hitlerovou túžbou mystifikovať všetko okolo seba. Nemci globálne preceňovali svoje vylepšenia. Nerozpoznali skutočnosť, že sa stali paralelnými majiteľmi stroja. Z pohľadu prísnych zásad konšpirácie to bola fatálna chyba, ale z pohľadu technických možností stroja by to nebola žiadna chyba, paradoxne – vďaka šlendriánskemu fortieľu v používaní kódovacej mašiny stratili Nemci aj Japonci veľké výhody technického pokroku. Z technického pohľadu bol stroj dokonalý a v skutočnosti mohli Enigme absolútne dôverovať – ak by dodržali podmienku dennodennej zmeny vstupných parametrov. Veď samotné vlastníctvo stroja absolútne nestačilo k dešifrovaniu depeše, ako to krvopotne zisťovali Poliaci, po nich Briti a nakoniec aj Američania.

 

Poliaci  &  Bomba

od začiatku vlastníctva Bomby (1926) pracovali na vytvorení univerzálneho dešifrovacieho systému. Pracovali v neveľkej spravodajskej skupine vo varšavskej dešifrovacej škole s krycím názvom VS4. Už v r. 1932 mali rozpracované obsiahle dešifrovacie tabuľky na čítanie kódovaných depeší vďaka ktorým poznali napríklad presný termín Hitlerovej „Noci dlhých nožov“. Svoj stroj nazvali priliehavo Bomba, ako na rozbitie nemeckých plánov. Podľa dvoch názvov nemeckej a poľskej verzie rovnakého stroja je logický záver, že pán vynálezca múdro a šikovne predal stroj na dve strany, bez vedomia Nemcov. Vynálezca vedel že použité šifry rozlúšti len ten kto vlastní vstupné informácie pre kódovanie a dekódovanie, predpokladal, že obidve strany sa o sebe navzájom nikdy nedozvedia . Poliaci zo začiatku nevedeli o nemeckom vlastníctve rovnakého stroja. Neskôr podľa zachytených depeší vytušili charakter správ, ale nemali spravodajské informácie. Ak by ich mali, udržali by technický pokrok zároveň s nemeckou verziou stroja. Poľské spravodajské archívy tohto obdobia údajne „neexistujú“. Vraj ich zničili sami Poliaci (?) a zvyšok zničili nemecké okupačné sily. Ani to nie je pravda – čo by odovzdali Britom (? ). Zároveň je jasné, že ak by Nemci vedeli o poľskej Bombe, že čosi môžu dešifrovať, správali by sa oveľa obozretnejšie pri vysielaní každej depeše. Angloamerické mediálne informácie si zase namýšľajú, že dokážu „opravovať históriu 2. sv. vojny“. Faktická minulosť zostáva nezmenená: Poliaci z VS4 odovzdali francúzskym diplomatom rozsiahle dešifrovacie tabuľky spolu s Bombou ihneď po nemeckej okupácii Poľska (1.9.1939), ale skôr nie (!), lebo nemali dôvod. Bájka na úkor VS4: Údajne sa konalo jedno britsko-francúzsko-poľské stretnutie spravodajcov v bunkri varšavskej skupiny VS4  v januári 1939, a vraj tam francúzski spravodajcovia odovzdali poľskej skupine oné materiály, že to organizoval kapitán Bertrand atď. Túto bájku neodporúčam nikde replikovať inak než bájku, nádherný príklad spravodajskej kamufláže. Prečo by poľskí spravodajcovia ukrývali skupinu VS4 už v júli 1938 do bunkra, alebo dokonca v januári (!) 1939 ako to tvrdia angloamerickí historiografi? Potvrdenou sa ukazuje existencia spravodajských kontaktov a diplomatických ústnych dohôd „len pre prípad vypuknutia vojny“. V zmysle podľa predbežných ústnych dohôd sa cesta Bomby z Varšavy do Bletchley Parku začala až po prvom septembri 1939, a to cez ruky francúzskych diplomatov. Cez Paríž do Londýna presídlila spolu s Bombou a tabuľkami aj podstatná časť poľských expertov z VS4. V poradí až štvrtým a piatym majiteľom Bomby sa stali Francúzi a Briti. Francúzi len ako diplomatickí misionári odovzdali hotové dielo britskej tajnej službe v tom istom r. 1939. Vtedajšia poľská verzia Bomby bola ešte vždy manuálne (!) ovládaná, jednovalcová a pomalá mašina.

 

Briti  &  Bomba

Po nástupe sira Churchilla do kresla prvého lorda admirality v r. 1939  urobili prvý systematický krok na využitie Bomby a sledovanie nemeckej komunikačnej siete. Urobili tak v rámci MI5 (Military Intelligence, vojenská informačná služba) a zriadili Churchillovu samostatnú stanicu, dešifračnú školu s prezývkou Ultra. Celú skupinu neskôr podriadili väčšej oficiálnej stanici Station X. Pre tento krok bolo potrebné reštrukturalizovať celú MI5. Neskôr, podľa Churchillovho vyjadrovania o dešifrovaných správach ako o „ultra tajných správach“, zostal zaužívaný názov Ultra. Skupina mala sídlo severozápadne od Londýna v starej budove na súkromnom pozemku Bletchley Park. Viktoriánske sídlo s rozľahlým pozemkom prenajala britská admiralita pre MI6 (zahraničná sekcia MI5) už v r. 1938, ale až v r. 1939 ju začali používať pre špeciálnu skupinu zahraničnej sekcie SIS, Secret Intelligence Service, Tajná informačná služba (pred r. 1939 podriadená pod MI6). Nová skupina Station X v rámci SIS mala samostatné velenie podriadené len britskej admiralite a fungovala ako Vládna kódovacia a dešifrovacia škola, neskôr ako Vládny štáb komunikácie. Postupne Station X zamestnávala cca 10 tisíc ľudí pracujúcich v troch zmenách, vrátane prevereného režijného personálu (sekretárky, kuchári, upratovačky) bývajúceho v blízkom okolí. V rôznych barakoch okolo viktoriánskeho sídla sa riešili rôzne úlohy. Hut3 a 6 mali na starosti depeše nemeckého letectva a pozemného vojska, Hut4 a 8 námorné kódy. V najlepších rokoch 1943-45 lúštili cca jeden milión (?) depeší ročne. Vyriešené kódy uskladňovali vo zvláštnych barakoch. Archivácia bola systematická a viacúčelová. Kľúčoví analytici mali krycie mená a tak sa uvádzajú dodnes v rôznej historiografii. Jedným z nich bol Alan Tahlent, matematik. V r. 1936 v Cambridge navrhol prvý elektrónkový počítač. K realizácii jeho projektu sa pristúpilo až v r. 1942 po odhalení nemeckého technického náskoku štvorvalcovej Enigmy. Prvý počítač z Ultry (1943) bola elektromechanická, mosadzná „pomalá kačica“ veľká ako písací stôl, takmer sa podobala Enigme. Až v r. 1944 sa dostal k slovu skutočný elektrónkový počítač veľký ako izba, nazývaný Colossus. Dokázal súvisle používať pamäť s vopred uloženými tabuľkami, rozlišovať znaky, analyzovať a ukladať do pamäti nové údaje. Telegrafickú pásku čítal opticky – fotobunkami – rýchlosťou päťtisíc znakov za sekundu. Synchrónne prevádzal optické znaky na elektrické impulzy cez 2500 elektróniek a tabuľkovo ich porovnával s pamäťovými impulzmi na podobnej dierovanej páske. Pracoval s veľkým rachotom a výsledok vytlačil cez elektrický písací stroj. Päť dní pred inváziou od 1. do 6.6.1944, pracoval nepretržite a zásoboval britskú admiralitu spoľahlivými informáciami. Koľko z týchto informácií sa dostalo k spojeneckým veliteľom (?) je nepríjemná otázka (!) je tiež dôvodom na utajovanie archívov, lebo za ňou sa skrývajú osudy zbytočne usmrtených vojakov a zbytočne bombardovaných civilných sídlisk. Briti zachytávali nerozlúštiteľné kódy už pred r. 1938, ale nevedeli čo s čím porovnať, to bol dôvod pre projekt Station X. Matematici, filozofi, šachisti, vojaci, psychológovia, všetci mali riešiť kľúčový problém nemeckých kódov a britskej Bomby. O zložitosti problému experti netušili vôbec nič, až do leta r. 1941. Nemohli vedieť, že kódy sú zostavené pre viacvalcové stroje, že pre každý druh nemeckého vojska boli iné kódy a že sa všetky občas menili. Station X bol úctyhodný projekt primeraný účelu. Mali dodávateľov depeší. V Atlantiku korzovali britské lode s rádiovými odpočúvacími a zameriavacími zariadeniami. Vysoko nad Atlantikom a Nemeckom lietali Lockheed A28 Hudsony mapujúce pohyby protivníka špeciálnymi kamerami. Prácu triediť a lúštiť všetky zachytené informácie mala Station X. Pracovali systémom prieniku informácií, t.j. prekrývanie a potvrdzovanie pravdivosti informácie z dvoch a viacerých zdrojov. Druhým dôležitým krokom bola elektrifikácia mechaniky Bomby. Celkom prvým úspechom jednovalcovej elektrickej Bomby bolo dešifrovanie tzv. Žltého kódu nemeckých pozemných vojsk počas vpádu do Nórska. Druhý jednoznačný úspech 20. mája 1940, vďaka nemeckým chybám, rozlúštili jednovalcovou Bombou prvý Červený kód Luftwaffe, platný bol len niekoľko dní. Potom boli zase dlho bezmocní. Príklad bezmocnosti: V blízkosti súostrovia Lofoty dňa 4.3.1941 britské komando prepadlo nemeckú veľrybársku loď Krebs. Rybári stihli hodiť Enigmu cez palubu a britské tajné služby ešte vždy nemali informácie o kódovacom stroji. Z rybárskej lode Krebs získali „len“ náhradné valce a zopár tabuliek, ale v Station X nerozumeli spôsobu ich použitia, nevedeli o viacerých valcoch v jednom nemeckom stroji. Stále uvažovali o jednovalcovom stroji. S cieľom získať informácie o Bombe prepadávali všetky nemecké plavidlá, napr. meteorologickú loď München – ale aj jej Enigma skončila vo vlnách. Autor Macksey hovorí o získanej Enigme akože 9. mája 1940, údajne z ponorky U110, ktorá vraj odbočila z konvoja a Briti ju zajali torpédoborcom Bulldog, ktorý tiež sprevádzal britský konvoj, že nemecký korvetný kapitán Július Lemp aj s posádkou sa radšej utopili. Rozpráva, ako keby sa britské a nemecké konvoje míňali len tak, na dostrel, ako keby hlbinné míny z Bulldoga nerušili nemecké plavidlá v neďalekom konvoji (ponorku bolo možné zajať len s použitím hlbinných mín). Macksey na inom mieste však priznáva, že v apríli 1940 Briti takmer dostali Enigmu do rúk, ale nevedeli čo majú hľadať, ani nevenovali pozornosť technike na nemeckej hliadkovej lodi V2623 zajatej pri nórskom pobreží – vtedy získané materiály im nič „nezjavili“ a boli zničené. Potvrdenou realitou zostáva písomný doklad, rozkaz britskej admirality z marca 1941: Loviť nemecké plavidlá s cieľom získať nemecký vzor Bomby. Bájka zo sovietskej proveniencie hovorí o tom, ako britské tajné služby získali k spolupráci nemeckého námorníka menom Hans Joachim Rahmlow, ktorý na svojej prvej plavbe vo veliteľskej funkcii vydal ponorku U570 aj s príslušenstvom Britom, vraj v auguste 1941. Na tento príbeh Briti nalepili legendu o úspešnej akcii, o zajatí ponorky U110, aby akože svojho agenta ochránili. Príbehov, historiek a legiend je priveľa. Proti rôznym legendám o získaní štvorvalcovej Enigmy pred koncom roka 1942 svedčí písomný dokument zo dňa 2. novembra 1942, kedy britská admiralita nariadila: Získať štvorvalcovú Enigmu. V tom čase Briti vedeli o trojvalcovej Enigme, ale nemali štvorvalcovú. O tom, že Nemci nazvali stroj Enigma, že ho elektrifikovali, namiesto jedného valca používali tri, štyri, dvanásť a viac valcov, že veľkolepo rozšírili rýchlostné a kombinačné možnosti stroja – o tom sa Briti dozvedeli až v auguste 1941, zrejme ju získali z nejakej lode či ponorky. Vtedy ukoristili jednu trojvalcovú, elektricky poháňanú Enigmu spolu so šifrovacími tabuľkami a návodmi na použitie. Britské legendy hovoria o ponorke U110. Sovietske hovoria o ponorke U570. Isté však je, že typ U110 bol už v tej dobe vyradený. Ponorka U570 v r. 1941 ležala len na projektovom papieri. Jediný fakt potvrdzujú obe strany – august 1941. Rôznosť spravodajských legiend je historiografická realita s ktorou historik počítať musí. Briti mohli získať prevahu v Atlantiku až po zistení s čím majú do činenia. Po auguste 1941 začali v Ultre pracovať na projekte trojvalcovej Bomby. Od r. 1942 realizovali projekt počítača. Čím viac správ dešifrovali, tým rýchlejšie rozlúštili každú nasledujúcu správu, zvlášť vtedy, ak sa im podarilo získavať vstupné parametre priamo z depeší – aj to sa stávalo. Rádiové odpočúvacie siete, hliadkovacie lety a Station X im pomohli v ovládnutí Atlantiku. Výsledky sa ukázali v r. 1943: Briti vraj zničili 287 nemeckých ponoriek. Isté však je, v tom roku ich bolo viac, ako súčet za všetky predchádzajúce roky. V severnom Atlantiku v tom roku prišlo o život údajne až 28 tisíc námorníkov nemeckého loďstva z celkového počtu 39 tisíc. Vojna o Atlantik bola pre Britov životne dôležitá, išlo o zásobovacie konvoje z USA do Británie. Vojna technológií (Bomba, loďstvo, radary, rakety, letectvo) tak vyčerpávali Britániu, že jednoducho nemala prostriedky na otvorenie západného frontu. Churchill v rr. 1943-45 nazýval Station X „hus znášajúca zlaté vajcia“. Kvôli „zlatým vajciam“, rozlúšteným depešiam, nariadil vypracovať kryciu legendu pre každú použitú informáciu (!), pustiť legendu do terénu tak, aby nemeckí agenti neodhalili pravý zdroj informácií. Po vojne Churchill rozkázal zlikvidovať všetky depeše, dokonca aj počítač Colossus, dal vyprázdniť Bletchley Park a na všetko súvisiace uvalil 100-ročné informačné embargo – údajne mal na to právo ako autor projektu… Dnes je park opustený, ale kópia počítača vraj už funguje v ktoromsi múzeu. Používanie dešifrovaných správ pred r. 1942 bolo veľmi ojedinelé. Deficit informácií o vstupných nastaveniach a valcoch trval prakticky až do leta 1942. Príklad dezinformácií: V oblasti Stredozemného mora mali Briti vybudovanú odpočúvaciu sieť „Y“ od r. 1939. Napriek tomu nevedeli všetko, resp. nevedeli nič o plánovanom nemeckom výsadku na Krétu. Ktorási „faktografia“ uvádza opak, ale faktické dejiny sú jasné. Britská obrana Kréty bola absolútne nevhodná. Žeby taktika? Briti vlastnili nemecké príručky o výsadkovom výcviku v nemeckej armáde, ale koordinácia obrany proti výsadku aj tak zlyhala. Briti sústredili svoje sily na pobrežie Kréty, hoci úspešný nemecký výsadok bol plánovaný a sústredený na letisko v Maleme. Keby Ultra dokázala dešifrovať kódy námorných síl už v tej dobe, s určitosťou by vedeli, že výsadok na pobrežie bude zanedbateľný. Britský autor Kenneth Macksey tvrdí, že „v obrane Kréty prejavili Briti neschopnosť využiť spravodajské informácie“. To je lož. Briti využili vo svoj prospech všetko čo vedeli, predovšetkým kódy vzdušných síl, ale do augusta 1941, resp. až do leta 1942, toho veľa nevedeli. Spomínaním neúspešných akcií ten istý autor priznáva: V marci 1941 používali Briti sieť „Y“ len na lokalizáciu nemeckých vojsk systémom SIGINT, Signals Intelligence, rádiolokátorová sieť mapovania polôh krátkovlnných vysielačov. Podľa zachytených rádiových vĺn vo viacerých miestach vyrátali miesto nemeckého vysielača. Výsledkom špatnej interpretácie nemeckých postavení, podľa ojedinelých rádiových staníc, bol nevhodný britský presun jednotiek a lietadiel do Grécka rozkazom generála sira Archibalda Wavella, veliteľa britských vojsk na Strednom východe. Zatiaľ v severnej Afrike veliteľ malého nemeckého Afrika Korpsu generál E. Rommel si robil čo chcel – od marca 1941 do novembra 1942 – z čoho Briti strácali sebavedomie. Zajal niekoľkých veliteľov a generála O´Connora. Generál Rommel po dobytí Tobruku – zároveň s oslavou päťdesiatin – dostal v septembri 1942 od Hitlera vojenský titul poľného maršala. Vojenský titul poľný maršal nebola hodnosť, ale bol spojený s trvalou rentou. Poľný maršal generál Rommel bol neskôr porazený trojnásobnou presilou nočným útokom britského generála Montgomeryho z 3. na 4. novembra 1942, ale aj tak dokázal organizovaným ústupom zachrániť veľkú časť vtedy už vyčerpaného „minikorpsu“. Na obhajobu trvajúcich spravodajských neúspechov si britské tajné služby poslúžili vyratúvaním zlej spolupráce a zlých veliteľských odhadov v britskej admiralite, ako to uvádza autor Hinsley v 2. časti Histórie britskej spravodajskej služby za 2. sv. vojny. Opačný príklad z iného súdka: Briti presne vedeli, kedy sa začali v nemeckej armáde na východnom fronte (zima, zlé zásobovanie, stagnácia v zákopoch 1942-43) prejavovať známky únavy. Sovietom cielene posielali informačný mix, aby si vraj mohli sami vybrať tú pravú informáciu. To boli Churchillove nariadenia. Stalin britské oficiálne depeše ignoroval. Spolupráca Britov, ako poskytovanie hotových informácií, nepripadala do úvahy so žiadnym spojencom, absolútne. Dokonca aj v britských „dôverných“ kruhoch (Station X, MI5) mali „len vybrané osoby“ prístup ku kompletným dešifrovaným informáciám. O čítaní a katalogizovaní nemeckých správ v Ultre sa nesmelo hovoriť v Británii ani po vojne až do r. 1974. Dôslednosť informačného embarga vysvetľuje celosvetový deficit vyčerpávajúcich informácií o Bombe.

Niektoré anglo-americké „faktografie“ uvádzajú veľmi pochybné údaje, príkladom je MACKSEY, K.: Military Errors of World War Two. 1. London: UK by Arms and Armour Press, 1987. Napísal: (v Ultre) „dešifrovali od 22. mája 1940 až do konca vojny vyše tisíc rádiogramov denne“. Toto je extrémne prehnané (politické) tvrdenie bez reálneho podkladu. Dokonca sám si protirečí tamtiež o niekoľko riadkov nižšie, kde hovorí: „Briti zajali nemeckého styčného dôstojníka dňa 25. 5. 1940… našli uňho doklady o nemeckých  vojenských zámeroch o ktoré potom opierali svoje spravodajské informácie…“. Tamtiež v texte o Stalinovi pred vpádom Nemcov do ZSSR Macksey píše: „Briti museli Stalina zavádzať… lebo množstvo informácií získali dešifrovaním prístrojom Bomba… ktorý nemohli prezradiť národu chváliacemu sa spojenectvom s Nemeckom.“ Čo k tomu dodať? Macksey je románopisec – nevie, že Hitler a Stalin boli asi takí „spojenci“, ako dvaja pištoľníci navzájom si mieriaci na hlavy… a čo vie Macksey o „Sovietskom národe“ (?) – toto je krásny príklad národnej demagógie v dejepisectve.

 

pokračovanie Enigma

 

späť na Emilia.Dr Zoznamy

*