| KLAUDIA STYKOVÁ, VIII C: ANDREJ BRAXATORIS – SLÁDKOVIČ |
GYMNÁZIUM MIKULÁŠA KOVÁČA, MLÁDEŽNÍCKA 51, BANSKÁ BYSTRICA
DEJEPISNÁ OLYMPIÁDA – KRAJSKÉ KOLO – KATEGÓRIA A
3. ročník, školský rok 2010/2011
Dátum odovzdania: 18. 02. 2011
Spracovala: KLAUDIA STYKOVÁ, VIII C
Konzultantka: PaedDr. Emília Uhláriková
OBSAH STRANA
ÚVOD 3
1. ANDREJ BRAXATORIS – SLÁDKOVIČ 4
1.1 ANDREJ 4
1.2 VZDELANIE – MLADÉMU SA SVET USMIEVA 4
1.3 LITERÁRNA TVORBA 4
1.4 MARÍNA A DETVAN 5
2. EVANJELICKÝ KŇAZ V HROCHOTI 5
2.1 VTEDAJŠIE POMERY A SITUÁCIA NA HROCHOTI 5
2.2 ZAČIATOK KŇAZSKÉHO ÚČINKOVANIA 5
2.3 SOBÁŠ S ANTÓNIOU JÚLIOU SEKOVIČOVOU 6
2.4 REVOLUČNÉ ROKY V OSOBNOM I SPOLOČENSKOM ŽIVOTE 7
2.5 „ČO JE AJ TÁ HROCHOŤ NA TAKOM HRBÁČI, ALE SA MI ZA TO NA HROCHOTI PÁČI.“ 10
2.6 RODINA SA ROZRASTÁ 11
2.7 SNAHA O ZÍSKANIE NOVÉHO MIESTA 11
3. EVANJELICKÝ KŇAZ V RADVANI 13
3.1 RADVAŇ – V NOVOM DOMOVE SA NA STARÝ NEZABÚDA 13
4. SÚČASNÁ EVANJELICKÁ FARÁRKA V HROCHOTI – MGR. BEATA FRAŇOVÁ O ANDREJOVI SLÁDKOVIČOVI 15
5. ZÁSTUPKYŇA MATERSKEJ ŠKOLY ANDREJA SLÁDKOVIČA V HROCHOTI – ANNA SELECKÁ O ANDREJOVI SLÁDKOVIČOVI 15
ZÁVER 16
ZOZNAM PRAMEŇOV 17
PRÍLOHY 20
ÚVOD
Hrochoť, môj domov. Miesto, kde som prežila celý svoj doterajší život. Tu som urobila prvé kroky, vyslovila prvé slová, prežila prvé pády, či spoznala prvých priateľov. Aj toto je jeden
z dôvodov, prečo som sa rozhodla napísať prácu práve o Andrejovi Sládkovičovi. Spojil svoj život s Hrochoťou. Deväť rokov mu bola domovom.
Cieľom mojej práce je zobraziť Andreja Sládkoviča ako evanjelického kňaza, jeho kňazské
účinkovanie v Hrochoti a v Radvani.
Prvú kapitolu práce som venovala detstvu, dospievaniu, štúdiu a literárnej tvorbe Andreja Sládkoviča.
V práci som sa predovšetkým zamerala na pôsobenie Andreja Sládkoviča ako evanjelického kňaza v Hrochoti, skúmala som jeho pracovný, ale aj osobný život. Pokúsila sa čo najlepšie popísať jeho účinkovanie na evanjelickej fare v Hrochoti, vykresliť jeho bežný deň, či
zachytiť atmosféru jeho domácnosti. Zaujímalo ma, čo Andrej Sládkovič na Hrochoti prežíval, aký vzťah si k nej vybudoval. Životu Andreja Sládkoviča v Hrochoti som venovala druhú kapitola, ktorú považujem za nosnú kapitolu mojej práce.
Tretiu kapitolu som venovala pôsobeniu Andreja Sládkoviča na radvanskej fare, ktorá sa mu po odchode z Hrochote stala novým domovom.
V štvrtej a piatej kapitole som využila metódy orálnej histórie. Súčasná evanjelická farárka v Hrochoti – Mgr. Beata Fraňová rozpráva o Andrejovi Sládkovičovi, na jednej strane ako
o významnej osobnosti našich dejín, a na strane druhej, o evanjelickom kňazovi, jej predchodcovi.
V piatej kapitole zástupkyňa Materskej školy Andreja Sládkoviča a bývala riaditeľka osvetového strediska v Hrochoti, Anna Selecká, spomína na slávnosti organizované pri
príležitosti výročia príchodu Andreja Sládkoviča na hrochotskú faru.
Písaniu mojej práce predchádzalo riadne štúdium literatúry, ktorá je komplexne obsiahnutá v bibliografiách. Pracovala som „za stolom“, ale i v teréne, čím som
sa vynasnažila svoju prácu povzniesť na úroveň historického výskumu.
Hlavnou opornou literatúrou, z ktorej som v práci vychádzala bola kniha Cyrila
Krausa „Život a dielo pohronské slávika – Andrej Sládkovič – život a dielo v dokumentoch“.
Kombináciou podrobného štúdia literatúry, stacionárneho – pobytového výskumu a orálnej
histórie som sa pokúsila o naplnenie svojho cieľa.
V práci som použila priamu metódu, metódu sondy, historickú a kultúrnu antropológiu.
1. ANDREJ BRAXATORIS – SLÁDKOVIČ
1.1 ANDREJ
Andrej Sládkovič, občianskym menom Andrej Braxatoris, sa narodil 30. marca 1820 v meste Krupina. Otec, Andrej Braxatoris, bol učiteľom národnej miešanej školy
a literárne činným slovenským vzdelancom. Matku Teréziu, rodenú Bartolomeidesovú, stratil v mladom veku, v 13. rokoch. Narodil sa ako ôsme zo štrnástich detí. Jeho otec neskôr vstúpil do druhého manželstva s Elizabetou Kellnerovou, s ktorou mal ďalšie 3 deti.
1.2 VZDELANIE – MLADÉMU SA SVET USMIEVA
Od roku 1826 navštevoval Andrej Sládkovič ľudovú školu, kde mu bol učiteľom i jeho otec. Neskôr v štúdiu pokračoval na piaristickom gymnáziu, ktoré sa taktiež ako aj ľudová škola nachádzalo v Krupine. Od roku 1832 študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Po šiestich rokoch štúdium prerušil pre nedostatok finančných prostriedkov (jeden rok sa živil ako pomocný učiteľ v Ladzanoch). Po návrate do Banskej Štiavnice si vylepšoval materiálne možnosti aj dávaním súkromných hodín v meštianskych rodinách, popri iných aj v rodine Pavla Pišla. Tam sa zoznámil s jeho dcérou Máriou, inšpirátorkou neskoršej básnickej skladby Marína.[1] Pre Máriinu matku však nebol vhodným pytačom. Neskôr na jar roku 1844 dostal od Márie list, v ktorom mu oznámila, že sa o ňu uchádza bohatý obchodník. Sládkovič v odpovedi napísal, že jej nechce stáť v ceste, ale sľúbil jej vernosť, ak by sa rozhodla zdieľať s ním spoločný život. Žiaľ, listy sa nezachovali. Mária sa vydala za medovnikára Juraja Gerzsőa.[2] Nasledovali roky štúdia na lýceu v Bratislave (1840-1842) i na univerzite v nemeckom Halle (1843-1844), kde absolvoval filozofiu a teológiu. Po návrate na Slovensko pracoval tri roky ako vychovávateľ v zámožnej rodine Petra Bezegha v Rybároch.[3]
1.3 LITERÁRNA TVORBA
S literárnou tvorbou začal ako študent na bratislavskom lýceu. Prvé básne s vlasteneckou orientáciou vyšli v almanachu Nitra (1842), pokračoval v intenciách štúrovského romantického programu rozsiahlou filozoficko-reflexívnou básňou Sôvety v rodine Dušanovej (knižne vyšla až v roku 1861). Sklamanie z rozchodu s Máriou Pišlovou pretavil vo svojom srdci i duši v rozsiahlej básnickej kompozícii Marína, ktorá sa zrodila práve v prostredí kaštieľa v Rybároch. Intímna lyrika uvedenej skladby „rozčerila“ názorovú hladinu medzi rovesníkmi, ktorí osobné city nepokladali za vhodné prezentovať verejnosti.
Napriek tomu medzi mládežou rýchlo získala priaznivcov a nadšencov a po vydaní v Budapešti roku 1846 sa jej dostalo uznania. Vzápätí sa pustil do tvorby ďalšej veľkej lyricko-epickej básnickej skladby Detvan, v ktorej popri dejovej línii ľudového hrdinu podal obraz aktuálnych dobových myšlienok pri vytváraní nových spoločenských vzťahov.
1.4 MARÍNA A DETVAN
Andrej Sládkovič celé roky žil a dodnes žije vo vedomí slovenskej verejnosti ako autor Maríny a Detvana, diel, ktoré podvedome a automaticky vyslovujeme „jedným dychom“, kedykoľvek hovoríme o básnikovi a jeho umeleckej osobnosti. Marína a Detvan sú kľúčovými dielami nielen v Sládkovičovej, ale aj v slovenskej poézii, sú dielami, ktoré sa najviac vydávajú a ktoré najviac pútajú pozornosť literárnej histórie a literárnej vedy. Nimi prenikal na verejnosť, nimi si získal popredné postavenie v poézii slovenského romantizmu, prostredníctvom nich môžeme poznať „celé napravenie jeho ducha“, ako sa o Maríne a Detvanovi vyslovil Svetozár Hurban Vajanský. Ba dokonca možno povedať, že cez ne vnímame i ostatnú Sládkovičovu tvorbu, jej jednotlivé vývinové obdobia. História
vzťahu k Sládkovičovej poézii je teda neoddeliteľne spätá s Marínou a Detvanom: nimi po prvý raz výraznejšie prenikol na verejnosť, získali mu zaslúženú slávu a uznanie – ba aj neskoršie štúdie sa ustavične k nim vracajú a objavujú ich umelecké hodnoty.[4]
2. EVANJELICKÝ KŇAZ V HROCHOTI
2.1
VTEDAJŠIE POMERY A SITUÁCIA NA HROCHOTI
Po vydaní tolerančného patentu boli hrochotskí evanjelici pripojení ako fília k cirkevnému zboru v Očovej. Pre sťaženú prístupnosť to bolo pre nich nevyhovujúce. Usilovali sa o osamostatnenie. V rokoch 1830 až 1832 pracovali na stavbe kostola a v roku 1835 si postavili faru, a tak dostali súhlas vrchnosti k osamostatneniu. Prvý potolerančný farár v Hrochoti – Michal Chudovský sa po 12-ročnom účinkovaní vzdal úradu. Na uvoľnené miesto si zborový konvent zvolil Andreja Braxatorisa – Sládkoviča. V čase jeho príchodu do Hrochote boli pomery v zbore i obci po mravnej a duchovnej stránke neutešené. Dietky boli zanedbané, od skorej jari do neskorej jesene zaťažované pasením dobytka, a preto do školy
a chrámu nechodili často. Účasť na službách Božích zvlášť u mužov bola veľmi slabá. Rozmáhalo sa opilstvo a iné nešváry. Na nového farára čakalo veľa povinností a práce.[5]
2.2
ZAČIATOK KŇAZSKÉHO ÚČINKOVANIA
Andrej Braxatoris – Sládkovič bol za farára v Hrochoti vyvolený dňa 23. mája 1847. Stalo sa tak po odchode jeho predchodcu Michala Chudovského. Andrej Sládkovič bol vhodný kandidát, mal už totiž za sebou rigoróznu skúšku na úrad kazateľa slova Božieho (október 1846). Doslovné znenie zápisu z archívnej knihy má nasledovnú podobu:
„Zápis konventu držaného v Neďeli svatodušní, t.j. dne 23.-ho Máje 1847. Z predešlého zápisu vysvitá, že dosavádňí kňez Cirkve naší Evanjelické Hrochoťské p. Michal Chudovszky úrad svůj zložil dne 18-ho Apríle tohto běžícího 1847 roku: následkem tohoto uprázdňení stolice knežské po skúšení více od Vel. Senioratu porúčených Úradu kněžskeho kandidátu v místním konvenťe tomto za řádneho kňeze Cirkve naší Evanjelické Hrochoťské p. Ondrej Braxatoris, Úradu knežského kandidát jednohlasňe vyvolen jest.“
Na kňazský stav bol vysvätený 9. júna 1847 Jánom Seberínym v Banskej Štiavnici. Svojho úradu sa hneď ujal, ale v jeho počiatkoch urobil aj závažné osobné rozhodnutie – v čase pôsobenia v Rybároch sa totiž zoznámil s dcérou panského úradníka v Hronseku Antóniou Júliou Sekovičovou.[6] Zo svojho nového pôsobiska v Hrochoti jej napísal niekoľko ľúbostných listov, napríklad v tom zo 14. augusta takto popisuje stav svojej duše:
„Drahá moja! Nešťastlivý bol môj posledný odchod z Garanseku. Nie preto, že som sa trochu, nemysliac na cestu, zatáral, ale preto, že od teba vždy diaľ som musel, a čo by to nebolo v sobotu bývalo, bol by som vstave býval naspak sa obrátiť. Ale darmo: keď som sa už raz tejto kuchulkovskej neveste oddal, musel som sa do jej náručia ponáhľať. Pravda, bol som jej verný, celý týždeň, ale aj nepokojný a smutný tak, že by ma na dva razy nebol zobral. Teraz sa mi trošku duša vyjasnila preto, že aspoň, písať idem Tebe, radosť moja, a preto, že na druhý tento týždeň zase budem mať to šťastie, a Pán Boh od skazy zachráni, nad Hronom mojím a v blízkosti mojej milokrásnej sa tešiť. Myslím na Teba, duša moja, temer bez prestania, ale neviem, či mu to u Teba dobré či zlé srdce spraví.“
V tom istom liste reaguje aj na narážky okolia ohľadne ich vzťahu:
„Ale čo nás tam po tom, však ver družička moja, nech si tam svet myslí a robí čo chce, my si taký malý vlastný svet spravíme a všetky biedy a špaty von z neho vytvoríme.“
Sládkovič si ako farár uvedomoval, že jeho prvoradou úlohou je pomôcť zverenému ľudu a povzniesť ho duchovne, kultúrne a mravne. Preto svoju službu konal verne. Každú nedeľu a sviatok vykonával služby Božie dva razy: dopoludnia i popoludní. Kládol veľký dôraz na kázne. Na základe textov z Písma Svätého si vypracoval propozície – myšlienkový rozvrh – postup, čo potom voľne rozvádzal. Z jeho kazateľskej tvorby sa veľa nezachovalo. Zásluhou jeho syna Martina, farára v Senici, vyšlo tlačou niekoľko takýchto rozvrhov kázní a celé modlidby v roku 1924 pod názvom Nevesta Kristova.[7]
2.3 SOBÁŠ S ANTÓNIOU JÚLIOU SEKOVIČOVOU
Ľúbostné vzplanutie prerástlo do silného citového vzťahu natoľko, že Sládkovič zakrátko
požiadal o jej ruku. Sobáš sa konal už 15. septembra 1847 v Hronseku. Sobášny akt vykonal Sládkovičov brat Karol Braxatoris, tesársky farár v Honte. Predobrazom budúceho manželského spolužitia sa stal text piesne, ktorú si obaja snúbenci pred obradom zaspievali (z ruštiny ju preložil Andrej Sládkovič):
„Mne chyženka úbohá / pri tebe bude chrám, / ja v nej prosím od Boha / jedinké zdravie nám…“
2.4 REVOLUČNÉ ROKY V OSOBNOM I SPOLOČENSKOM ŽIVOTE
Hrochoť teda znamenala pre 27-ročného Andreja Sládkoviča začiatok kňazského účinkovania i manželského stavu. Obidva vážne momenty spôsobili, že sa na niekoľko rokov básnicky (až na výnimky) odmlčal. Starostlivosť o príslušníkov hrochotského cirkevného zboru ho plne zamestnávala, svoje povinnosti sa snažil plniť čo najlepšie.
Uvedomoval si však, že prišiel do kraja, kde je núdza na dennom poriadku. Sám
neoplýval majetkom, preto uvedené roky boli naozaj ťažké. Oporou mu bol tunajší
učiteľ Samuel Šolc, ktorý v obci pôsobil už od roku 1938 a poznal miestne pomery i obyvateľov. Situáciu ešte skomplikovali politicko-spoločenské pomery rokov 1848/1849. Revolučné zmeny a pohyby Andreja Sládkoviča nadchli – reagoval na ne už v marci 1848 odvážnou básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti:[8]
„…Zabudni, mater, na bolesť pôrodu, / narodíš syna slobody! / Duch večný súdi: a zlatú slobodu / rodia si spolné národy! / Zabudni, sedľač, na svoje mozole, / malé máš síce, ale vlastné pole, / len chalupu máš, ale tvoju vlastnú, / máš biednu minulosť, lež budúcnosť šťastnú: / mať, na pôrodu zabudni stonanie, / nezrodilas´ si rabské preklínanie!…“[9]
Básnik veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do širšieho vedomia. No ďalší vývoj už nebol priaznivý, Bachov policajný režim umlčiaval každý samostatnejší pohyb
v národnom spoločenstve. Represálie prenikli i do odľahlej Hrochote – v júni roku 1849 zatkla vojenská gerila kapitána Ganstuka aj Andreja Sládkoviča. Ľudovít Grossmann v básnikovom životopise takto popísal uvedenú dramatickú situáciu:[10]
Jedného dňa v mesiaci júni roku 1849 asi o hodine 11. v noci, keď už náš Sládkovič v posteli ležal, čítajúc čosi, naraz počuje strmé kroky blížiacich sa viac mužských osôb ku fare. Prichodiaci začnú búchať na dvere farského dvora, žiadajúc o vpustenie. Manželka Sládkovičova sa spytuje, či im má otvoriť. Sládkovič odvetí: „Len otvorte, nech vidíme, kto je a čo chce.“ Na to vstúpi do chyže, kde Sládkovič ležal, poddôstojník zo zboru kapitána gverily Ľud. Ganstuka menom Vághegyi, ponechajúc ostatné, asi z osem do desať hláv záležajúce mužstvo vo dvore preriekne: „Pán farár, nech vstanú; prichádzam k nim menom nášho kapitána s tým rozkazom, aby sa s nami u richtára obce dostavili.” Sládkovič vstanúc si len šlafrok obliecť chcel; nemilý posol mu ale odvetí: „Nech sa lepšie a teplejšie oblečú, lebo je chladno a pôjdeme stade ďalej.“ Sládkovič prijal toto napomenutie, lepšie sa obliekol a tušiac už, že je s ním nedobre, odobral sa od svojej manželky potešujúc ju, aby sa o neho nestrachovala a kráčal s vyslaným preňho mužstvom do domu richtárskeho. Nezadlho priviedli ta i hrochotského učiteľa Samuela Šolca a akéhosi horára menom Jakiča, ktorého ale ihneď prepustili. Z richtárskeho domu viedli Sládkoviča so Šolcom do jedného v hrochotskej doline ležiaceho mlyna, kde bola Šolcova dcéra vydatá. Sládkovič si zabudol vziať sebou vreckovú šatku a žiadal, aby mu mlynárka požičala. Ganstuk to ale nedovolil a surovo zakľajúc odvetil: „Netreba mu nič, ešte by sa mi mohol do rána obesiť, a na to je i zajtra dosť času.“ Nato rozkázal Ganstuk oboch zaistených zamknúť do jednej tesnej pálenice, kde mali až do rána zavretí byť a dal pred nich postaviť – ako pred odsúdených na smrť – dve horiace sviece. To vidiac Šolcova manželka, ktorá zajatých až do mlyna sprevádzala, bežala do fary oznámiť Sládkovičovej manželke, čo sa s ich manželmi robí. Táto sa hneď vybrala [11] do mlyna, ale tu na svoju prosbu, aby ju aspoň k jej manželovi pripustili, dostala za odpoveď od Ganstuka hrozivú vyhrážku: „Holnap az első fára felakasztatom a panszlávokat.“(Zajtra obesím panslávov na prvý strom.) Vidiac, že sú jej prosby bez výsledku, vrátila sa domov a naskutku vyslala posla na Mičinú k svojmu švagrovi Samuelovi Hoičovi, farárovi, s chýrom, čo sa s jej manželom robí. Ráno Ganstuk so svojím mužstvom a zajatými ďalej do hôr stúpal, a síce v nasledujúcom poriadku: po samom predku cigán s rýľom a motykou, za ním jedna čiastka mužstva, [12] potom zajatí a za nimi ostatné mužstvo. Keď už boli v hore, dobehol tam za nimi Sládkovičov švagor Hoič, ktorý behom celého postania držal s povstalcami a po zakončení povstania za istý čas ako väzeň bol v Prešporku chytený. Tento na strane premlúval Ganstuka, aby zajatých prepustil a dodal i to, že Rusi hranice krajiny prekročili a sa už k stolici Zvolenskej blížia; ale žiadneho cieľa dosiahnuť nemohol. Ganstuk nato vyslal vyzvedačov, ktorí mu mali správu priniesť, či je výrok Hoičov ohľadom Rusov pravdivý. Správa tá sa potvrdila a Ganstuk postaviac na jednej lúke svoje mužstvo do radu, rozkázal Šolcovi, aby pre vojsko predstúpil. Čo keď sa stalo, takto k Šolcovi premluvil: „Pán učiteľ, nech si kľaknú!“ Tento si i pokľakol. „Nech sa pomodlia, lebo ich ostatná hodina odbila, a – sú už slobodný, môžu domov odísť.“ Šolc odišiel domov bez Sládkoviča; lebo tomuto Ganstuk nakrátko odvetil: „Oni, pán farár, tu zostanú.“ Od tohto času bolo i so Sládkovičom krajšie nakladané a na tretí deň bol i on domov prepustený.”
Hrôzyplný zážitok síce Sládkovičom i jeho manželkou otriasol, ale nepochoval v nich veľkorysosť a ľudskosť. V jeseni toho istého roku totiž slovenskí dobrovoľníci kapitána Ganstuka zatkli a hrozilo mu nebezpečenstvo. Sládkovič i jeho manželka verejne odpustili svojmu trápiteľovi, na čo bol odvedený do väzenia. Po niekoľkých týždňoch prišla za svojho otca orodovať Ganstukova dcéra – a Sládkovič sa svojím písomným svedectvom pričinil o jeho oslobodenie. Týmto činom si získal úctu a uznanie. [13] Spomenutú udalosť zachytil Ľudovít Grossmann v diele Nákres života takto:
Asi v mesiaci septembri alebo októbri tohože roku prišli jedného dňa do Hrochote spolu
i s Ganstukom dobrovoľníci slovenskí tým cieľom, aby zobrali zbroj, ktorú tam v horách bol ukryl Ganstuk. Lapeného Ganstuka priviedli i na faru, kde tento nielen Sládkoviča, ale i jeho manželku za odpustenie prosil, že im bol smrteľného strachu narobil. Sládkovič i so svojou manželkou podajúc mu svoje pravice, ubezpečili ho o svojom odpustení. Nato bol Ganstuk do väzenia odvedený. O niekoľko týždňov prišla do Hrochoti Ganstukova dcéra, prosiac Sládkoviča, aby sa ujal jej v ťažkom väzení postaveného otca, na ktorého ten najsmutnejší lós čaká a ktorému by vraj najviac on mohol pomôcť. Sládkovič nielenže užalostené dieťa potešil, uhostil a mu i svojou strechou prenocovať dal, ale i druhého
rána s tým písomným vysvedčením domov vypravil: že Ganstuk, čo i bol náčelníkom gverily, v tom okolí žiadneho nešťastia nezapríčinil; ale v tých zmätku-plných časoch, kde všetky stoličné vrchnosti boli stolicu opustili, ešte prospešným bol, lebo že rozbujnený ľud na uzde držal a tým pokoj a bezpečnosť zachoval. Svedectvo toto Ganstukovi ku slobode pomohlo a Sládkovičovi zvlášte u aristokracie úctu a obdivovanie ako mužovi toho najvznešenejšieho charakteru vyzískalo. Ľutujem, veľmi ľutujem, že je týchto dopisov už len veľmi málo – málo preto, že som všetky jeho do roku 1848 písané listy v tom hrôzyplnom čase podpálil; lebo som sa obával, že by mohli pre svoj mládeneckého zápalu a rodoľubstva plný obsah i jemu i mne omrzlosti spôsobiť. [14]
Napriek dramatickým udalostiam Sládkovič neklesal na duchu, v liste Amálii Bobčekovej, svojej sestre z 23. apríla 1853 napísal:[15]
„Ani sa nepočujeme, ani sa nevidíme. Hja, však ver, zlé sú časy: každý na seba myslí: a predsa, čo toto aj celý svet opakuje, ja myslím, že práve v zlých časoch spojenie duší a spoločnosť je najpotrebnejšia. Čo máme z toho, keď pri zlých časoch aj my budeme zlí, keď pri telesnej psote ani ducha nebudeme mať bohatého a srdcia plné viery a
odhodlanosti? Čo nemáme, to mať môžeme, len sa majme radi Ja neviem, ako to je:
od počiatku sveta, čím horšie bolo, tým sa ľudia jeden s druhým užšie prituľovali: teraz to vo svete naopak sa zjavuje…”[16]
2.5 „ČO JE AJ TÁ HROCHOŤ NA TAKOM HRBÁČI, / ALE SA MI ZA TO, NA HROCHOTI PÁČI.“
Bežný život v Sládkovičovej rodine naznačil úryvok o Sládkovičovej manželke v časopise Živena v roku 1933:
Rázovitý ľud hrochotský mala Antónia úprimne rada a ľud ju tiež mal rád, ctil a vážil si svoju „pani matku”. Aj s čeliadkou nakladala láskavé. Raz v kuchyni ju slúžka čosi nahnevala a Antónia s plačom sa išla požalovať manželovi. On vyšiel do kuchyne a krotko povie slúžke: „Marka, nezarmucuj pani farárku, lebo sa na teba ozaj nahnevám.” Slúžka pustila sa do veľkého plaču a ostala poslušnou a krotkou ako ovečka.” [17]
Popri dňoch všedných boli i dni sviatočné, najmä vtedy, keď do Hrochote zavítala milá návšteva. Sládkovičov životopisec Ľudovít Grossmann zaznamenal takúto básnikovu črtu: [18] Pokiaľ bol mladší a zdravý, veľmi rád mal veselú a nevinnú zábavu a spoločnosť dobrých priateľov, a bol i sám veľmi zábavný a žartovlivý: vedel veľmi obratne cudzím slovám docela iný žartovlivý zmysel podhodiť, ale vždy šetrne: a to šlo často jedno za druhým, takže spoločnosť ani nevedela, ako jej čas v tom najlepšom rozmare ušiel.” [19]
Štúrovský básnik Ján Botto do svojho listu z 8. septembra 1855 zahrnul aj spomienku na návštevu u Sládkoviča: Išiel som ta (na Hrochoť k Sládkovičovi – pozn.) – chlap na mieste – navaril nám gulášu, vína dal nanosiť a tak sme obedovali do pol šiestej, potom došla jeho pani – aby aspoň videla stratu v špajze – napísal mi list na jeho brata a šli sme domov. [20]
Z listu Boženy Nemcovej Andrejovi Sládkovičovi z 20. februára 1856 sa dozvedáme: Vašnosti! Velice rada bych se byla loňského roku, jsouc na několik dní v Sliači k Vašnostem do Hrochotě podívala, ale zrazoval mne Záhorský, že bych se za den nevrátila, a na delší čas jsem nemohla. – Líto mi bylo, že jsem nepoznala o jednoho horlivého národovce více a ušlechtilého básnika „Maríny”… [1]
Aj keď Andrej Sládkovič počas pobytu v Hrochoti toho veľa nenapísal, práve v tomto
čase vychádzali v časopisoch jeho básne. Najpozoruhodnejšia z nich – Detvan – vyšla v almanachu Nitra roku 1853. Básnik vyhovel totiž prosbe Jozefa Miloslava Hurbana a toto svoje veľdielo zveril do jeho rúk. V druhom zväzku Rečňovaniek z roku 1855 uverejnil zasa básne pre deti Malý Kristus, Prázdniny a škola, Obri a zakrpenci. Iste z uvedených veršov citoval aj hrochotskej školopovinnej mládeži. [2]
2.6 RODINA SA ROZRASTÁ
Manželské šťastie Andreja Sládkoviča a Antónie Júlie Sekovičovej sa čoskoro začalo
napĺňať potomstvom. Počas pôsobenia v Hrochoti sa im narodilo päť detí – 25. augusta 1848 dcéra Oľga, 28. novembra 1849 syn Cyril, 25. novembra 1851 dcéra Elena, 8. septembra 1852 syn Miloš a 11. októbra 1855 syn Ladislav Juraj (ten však 23. februára nasledujúceho roku zomrel).
2.7 SNAHA O ZÍSKANIE NOVÉHO MIESTA
Pri rozrastajúcej sa rodinke bola starosť o jej zabezpečenie čoraz náročnejšia. Hrochotská fara neoplývala bohatstvom, preto boli pochopiteľné snahy Sládkoviča získať výhodnejšie miesto. Je známe, že sa roku 1850 usiloval o uprázdnenú stoličku po Karolovi Kuzmánym v Banskej Bystrici, ako aj o miesto na krupinskej fare. Nič z toho však nevyšlo i preto, lebo mal povesť pansláva. Hrochoť mu bola súdená až do 12. mája 1856, keď ho vyvolili za farára v Radvani. [3] Ľudovít Grossmann opísal Sládkovičovu snahu o uprázdnenú stoličku po Karolovi Kuzmánym v diele Nákres života takto:
Roku 1850, keď Kuzmány svoj úrad ako farár cirkvi evanj. bystrickej konečne opustil, na žiadosť jednej stránky bol i Sládkovič čo kandidát tohoto úradu na próbu povolaný. [4]
Slovenské noviny písali v roku 1850 o voľbe druhého evanjelického kňaza v Banskej Bystrici: Z B. Bystrice d. 8. jan. Za povinnosť si držíme v záležitosti volenia druhého ev. kňaza na miesto Dh. p. Kuzmányho vel. obecenstvu dať správu, aby poznalo, ako bujne maďarónstvo u jednej stránky našich obyvateľov vzrastá. Dňa 2. jan. bol zbor (konvent) cirkevný, na ktorom najprv p. Eisert s hlučným „éljen!“ maďarónov pokladníkom cirkvi bol ustanovený. Potom prišlo na rad zvolenie kňaza. Ľud od maďarónov zvedený pomýšľal vyvoliť p. Gedulyho z Ochtinej, muža pre svoju národnú odrodilosť a fanatické maďarónstvo známeho. Cis. kr. p. komisár Rárus, poznajúc, aké nešťastie takí streštenci pre krajinu a národ náš uvalili, proti zvoleniu p. Gedulyho svoje veto vyslovil, kým sa od žalôb v rebélii maďarskej obmyje. Pritom odporúčal skrze p. dozorcu muža vážneho, panovníkovi a národu verného, p. O. Braxatorisa z Hrochote, k skúške v kázaní. Maďaróni tomu všemožne odporovali; až naposledy predsa ustanovené bolo, aby p. Braxatoris v ned. d. 13. jan. skúšku svoju vybavil.
Sládkovič sa usiloval získať miesto na krupinskej fare aj prostredníctvom listu Jurovi Bánikovi z 15. októbra 1850, v ktorom sa písalo: Vieš, Ďurko môj, že je krupinská fara uprázdnená. Ja by som rád pri príležitosti túto k tomu použiť, aby som mojej samote, vzdialenosti od milých, biede, psote etc. nakoľko možno ušiel. Ty máš v Krupine, myslím, dobrú známosť podľa rodiny: či by si Ty to za užitočné neuznal, Tvoju dobrotu a Tvoj znamenitý vplyv medzi to položiť, aby si mňa, nehodného človeka na svoje svedomie vezmúc, slušným a primeraným spôsobom k cieľu bližšie napomohol? Jestli za dobré uznáš a čo v moci Tvojej stojí, rob, prosím Ťa. – Asnáď by aj nášmu srdečnému družstvu tá hradská lepšie slúžila ako tieto jarky a hory. [5]
Životopisec Andreja Sládkoviča, Ľudovít Grossmann, poznamenal o povolaní
Andreja Sládkoviča do Radvane tieto vety: Dňa 10. júla 1856 povolaný bol Sládkovič za farára do Radvane, a síce zvláštnym vplyvom tamojšieho zemského panstva, poneváč, navzdor jeho odchodnému zmýšľaniu jako vzdelaný a charakteru plný muž toho času u aristokracie priazne požíval. Jeho úradný list, ktorým na povolanie cirkve ev. radvanskej odpovedal, je nasledujúci: „Milosť a pokoj od Boha a požehnanie všestranné žiada Slovutnej a Mnohováženej ev. cirkvi v Radvani Ondrej Braxatoris, ev. Si. Bož. kazateľ hrochotský… Viera táto v riadenie Božie ma uspokojuje, keď prichodí mi roztrhnúť deväťročné sväté zväzky, nimiž som ku dosavádnemu svojmu Božiemu pripojen bol… Písano na Hrochoti 22. mája 1856. Slovutnej a Mnohov. Cirkve úprimne oddaný Ondrej Braxatoris, na t. č. ev. SI. B. Kazateľ na Hrochoti.” [6]
3. EVANJELICKÝ KŇAZ V RADVANI
3.1 RADVAŇ – V NOVOM DOMOVE SA NA STARÝ NEZABÚDA
Tridsaťšesťročný Andrej Sládkovič spolu s manželkou Antóniou a štyrmi deťmi – Oľgou, Cyrilom, Elenou a Milošom –[7] uvoľnil hrochotskú faru pre svojho nástupcu Michala Janča a nasledujúcich šestnásť rokov účinkoval ako evanjelický kňaz v Radvani. Tam prežil krásne roky matičného vzopätia, napísal ďalšie básnické skladby (Svätomartiniáda, Pamiatka na deň 4. augusta, Gróf Mikuláš Subič Zrínsky na Sihoti, Co vy za nič nemáte nás a i.), staral sa o povznesenie cirkevného zboru. Bol miláčikom národne orientovaných Slovákov, uznávala ho i uctievala najmä mládež. Radvanská fara bola častým miestom vzácnych hostí. Ale ani Sládkovič nezabúdal na návštevy u priateľov, neraz sa zastavil v Hrochoti u svojho nástupcu – najmä na Michala. A ten mu návštevy opätoval. [8]
Ľudovít Grossmann, životopisec Andreja Sládkoviča, o konci jeho pôsobenia v Hrochoti a o výhodách, ktoré mu prinieslo nové miesto v Radvani napísal: Ako prospešné bolo pre nášho Sládkovičovho ducha, že sa na niekoľko rokov v Hrochoti pobavil, tak mu iste mnoho poslúžilo i to, že sa pozdejšie do Radvane dostal. V Hrochoti mal príležitosť poznať a vžiť sa do pôvodnej a prirodzenej povahy a rýdzosti slovenského ľudu. Hlavnou výhodou jeho presťahovania sa do Radvane ale bolo to, že sa mu zase širší svet otvoril a že prišiel do bližšieho osobného styku so vzdelanejšími priateľmi, čo ho nielen pred obyčajným zdedinčením zachránilo, ale i obzor jeho myšlienok rozšírilo a jeho fantázii rozmanitejšej farby a smelšieho letu dodalo. Poneváč je Radvaň len pár krokov od Bystrice vzdialená, tak sotva bolo dňa, v ktorom by ho jeden lebo druhý z jeho priateľov nebol navštívil, alebo on podvečer po svojej práci daktorého nebol vyhľadal; a tak mal vždy príležitosť svoje myšlienky s cudzími zamieňať. Za jeho úradovania v Radvani postavila cirkev radvanská svoju úhľadnú vežu a pokryla ju i s kostolom meďou; filiálky tejže cirkvi Pršany, Malachovo a Skubín vystavili nové školy, táto posledná v spojení s bystrickou filiálkou Podlavicami. Ako radvanský farár i na poli cirkevnej spisby pracoval, menovite napísal viac menších modlitieb v reči viazanej i neviazanej. [9]
Úprimnú radosť z nového miesta v Radvani vyslovil Andrejovi Sládkovičovi aj jeho brat, Ján Braxatoris v liste z 22. júla 1865: Drahý brat Ondrík! Ten chýr, že si sa od Kochuľky odobral a do Radvane sa dostal, sme už pravda boli počuli od pána Poldbergera, ale predsa sme to celkom neverili, lebo preto, že sme i to počuli, že Ťa do Očovej povolali; ale že si sa tam do Radvane dostal, tomu som sa veľmi zaradoval a vinšujem Ti, brat môj, aby Ti P. Boh pomáhal a zdržoval pri dobrom zdraví so všetkými Tvojimi domácimi, to Ti vinšujem srdečne spolu aj s mojou, aj naša všetka dolnozemská rodina. [10]
Osud však Andrejovi Sládkovičovi nedoprial dlhý život. Zomrel 20. apríla 1872 v Radvani krátko po svojich 52. narodeninách, zanechajúc v smútku nielen najbližšiu rodinu, priateľov, ale aj celý slovenský národ. [11]
4. SÚČASNÁ EVANJELICKÁ FARÁRKA V HROCHOTI – MGR. BEATA FRAŇOVÁ, O ANDREJOVI SLÁDKOVIČOVI
Andrej Sládkovič – štúrovec, básnik…a všetko iné, len nie evanjelický farár. To, že bol v prvom rade evanjelickým farárom – kňazom sa často zabúda a pre mnohých je to nepodstatné. Pravdou je, že pred 20 rokmi sa v školách ani neučilo, že všetci štúrovci boli buď farármi, alebo deťmi farárov. Tým som chcela povedať len toľko, že on bol v prvom rade evanjelickým farárom, a to poznať aj v jeho tvorbe, ktorá vlastne vychádza najmä z lásky k Bohu, k Cirkvi, ale i k vlasti. Tu na Hrochoti pobudol niekoľko rokov, bolo to jeho prvé pôsobisko po tom, čo ho vysvätili za kňaza evanjelickej cirkvi. Boli to jeho začiatky. Býval, teraz už v starej fare, ktorú si bývalý režim privlastnil a urobil z nej školskú jedáleň. Preto si myslím, že aj tá atmosféra minulosti, ktorú by sme chceli odtiaľ načerpať sa niekde stratila. Aspoň na mňa to tak pôsobí. Určite by to bolo iné, keby to bolo všetko pôvodné, izby kde pracoval, kde oddychoval a písal…by boli stále tie isté. Pravda, zostal kostol, ale aj
ten prešiel určitými zmenami, nič netrvá večne… To, že bol mojím predchodcom a v očiach niektorých ľudí slávnym, nejako nevnímam. Pre mňa je v prvom rade kňazom, ktorý zažíval podobné situácie ako ja a bojoval s podobnými problémami ako ja dnes, lebo ľudia sa veľmi nemenia. A dnes je to boj oveľa ťažší, lebo duchovné hodnoty pre ľudí tejto doby sú nepodstatné, až zaťažujúce. A nejaké duchovné dedičstvo je nepotrebné, stačí “balík peňazí”…
5. ZÁSTUPKYŇA MATERSKEJ ŠKOLY ANDREJA SLÁDKOVIČA V HROCHOTI – ANNA SELECKÁ O ANDREJOVI SLÁDKOVIČOVI
Spomínam si na niektoré programy, ktoré sme v našej obci pripravili na počesť Andreja Sládkoviča. Ako na prvé si spomínam odhalenie pamätnej tabule Andreja Sládkoviča na hrochotskej fare. Bola to veľká slávnosť s kultúrnym programom. Myslím, že to bolo v roku 1970. Ako riaditeľka miestneho osvetového strediska som pri príležitosti 170. výročia narodenia Andreja Sládkoviča zorganizovala celoobecnú slávnosť pred kostolom v marci 1990. V roku 1987 sme si pripomenuli 140. výročie príchodu Andreja Sládkoviča na hrochotskú faru spomienkovým pásmom „Pod Poľanou“ dramatizáciou Detvana. V roku 1997 si naša obec taktiež pripomenula 150. výročie príchodu Andreja Sládkoviča na Hrochoť a pri tejto príležitosti bola na fare zriadená pamätná izba Andreja Sládkoviča. V roku 2007 sme usporiadali spomienkovú slávnosť Pod lipami pri príležitosti 160. výročia príchodu Andreja Sládkoviča. Ako zástupkyňa materskej školy ma však veľmi potešilo keď 2. októbra 2010 naša škola prijala čestný názov Základná škola s Materskou školou Andreja Sládkoviča. Na slávnostnom programe vystúpili aj deti z materskej školy
a nechýbala ani báseň Andreja Sládkoviča venovaná deťom. V rámci regionálnej výchovy sa už v materskej škole venujeme tomuto nášmu veľkému národovcovi. Jeho fotografia má významné miesto v našej materskej škole, v regionálnej miestnosti. S deťmi chodíme na prechádzky k lipe Andreja Sládkoviča, navštevujeme jeho pamätnú izbu a deti materskej školy nikdy nechýbajú na spomienkových slávnostiach. Takto sa snažím vštepiť deťom
hrdosť na to, že taká významná osobnosť slovenských dejín akou bol Andrej Sládkovič pôsobila v našej obci, na Hrochoti.
ZÁVER
Mojou prácou som sa pokúsila priblížiť pracovný i osobný život Andreja Sládkoviča v období jeho kňazského účinkovania v Hrochoti. Andrej Sládkovič sa do povedomia slovenského ľudu zapísal predovšetkým ako spisovateľ, autor Maríny a Detvana, diel, ktoré mu priniesli slávu, ktorá trvá dodnes. Jeho diela patria k skutočných pokladom slovenskej romantickej literatúry. Mnohí z nás však vôbec netušia, že Andrej Sládkovič bol predovšetkým kňaz, duchovný otec, človek, v ktorom hľadali ľudia oporu v najťažších chvíľach svojho života. Prostredníctvom tejto práce som sa pokúsila priblížiť jeho druhú
tvár, tvár evanjelického kňaza. Ako som už v úvode naznačila, nechcela som moju prácu obmedziť na suchú enumeráciu faktov, ale povzniesť ju na úroveň historického výskumu. Výskum, ktorý som uskutočnila bol stacionárny. Zabezpečila som si kontakty na obecnom úrade v Hrochoti, informovala som sa o dostupných prameňoch a prípadnom štúdiu týchto prameňov. V sprievode starostky obce Hrochoť, Anny Čerhýňovej som navštívila pamätná izbu Andreja Sládkoviča v kultúrnom domu v Hrochoti. Prehliadku kostola a budovy starej evanjelickej fary, v ktorej pracoval a býval Andrej Sládkovič, mi umožnila súčasná evanjelická zborová farárka v Hrochoti – Mgr. Beata Fraňová. Prístup do cirkevného archívu radvanskej fary v Banskej Bystrici mi povolil námestný farár Mgr. Ján Kollár. Dokumenty z obdobia pôsobenia Andreja Sládkoviča v Radvani mi sprostredkoval archivár a historik Mgr. Martin Fajmon. S historickými dokumentmi som pracovala v Malachove, filiálke cirkevného archívu radvanskej fary. Som presvedčená, že práve práca v teréne v kombinácii s riadnym štúdiom literatúry umožnila môjmu cieľu naplnenie, ale to je len moje subjektívne vnímanie a preto objektívne hodnotenie prenechám odbornej komisii.
ZOZNAM PRAMEŇOV
PRIMÁRNE PRAMENE:
I Príloha č.2: Evanjelický kostol v Hrochoti. Zdroj: vlastný archív
II Príloha č.3: Budova starej evanjelickej fary v Hrochoti, kde pracoval a býval
Andrej Sládkovič. Zdroj: vlastný archív
III Príloha č.4: Budova starej evanjelickej fary v Hrochoti, kde pracoval a býval
Andrej Sládkovič. Zdroj: vlastný archív
IV Príloha č.5: Pamätná tabuľa Andreja Sládkoviča na budove starej evanjelickej fary
v Hrochoti. Zdroj: vlastný archív
V Príloha č.6: Evanjelický kostol s budovou starej evanjelickej fary v Hrochoti, kde
pracoval a býval Andrej Sládkovič. Zdroj: vlastný archív
VI Príloha č.7: Oltár v evanjelickom kostole v Hrochoti. Zdroj: vlastný archív
VII Príloha č.8: Kazateľnica, z ktorej kázal aj Andrej Sládkovič v evanjelickom
kostole v Hrochoti. Zdroj: vlastný archív
VIII Príloha č.9: Lipa, ktorú zasadil na školskom dvore Základnej školy Andreja Sládkoviča v Hrochoti Andrej Sládkovič. Zdroj: vlastný archív
IX Príloha č.10: Pamätná izba Andreja Sládkoviča v kultúrnom dome v Hrochoti.
Zdroj: vlastný archív
X Príloha č.11: Pamätná izba Andreja Sládkoviča v kultúrnom dome v Hrochoti.
Zdroj: vlastný archív
XI Príloha č.12: Pokladničná kniha cirkvi evanjelickej hrochotskej s rukopisom Andreja Sládkoviča v pamätnej izbe Andreja Sládkoviča v kultúrom dome v Hrochoti. Zdroj: vlastný archív
XII Príloha č.13: 170. výročie narodenie Andreja Braxatorisa – Sládkoviča. Slávnosti v Hrochoti. Zdroj: rodinný archív
XIII Príloha č.14.: Evanjelický kostol v Radvani. Zdroj: vlastný archív
XIV Príloha č.15: Pokladničné lístky z obdobia stavby veže, dokladujúce komu koľko
treba vyplatiť za materiál alebo služby. V neprítomnosti notára, podpísané Andrejom Braxatorisom – Sládkovičom, farárom. Zdroj: cirkevný archív farského úradu v Radvani, filiálka Malachov, krabica č. 34
XV Príloha č.16: Popis narodených od septembra 1853 do augusta 1859 vo Fábrikovej,
v Radvani vydal dňa 22.novembra 1865 Andrej Braxatoris – Sládkovič, farár. Zdroj: cirkevný archív farského úradu v Radvani, filiálka Malachov, krabica č. 34
XVI Príloha č.17: Popis narodených od 1.septembra 1853 do polovice augusta 1859
v Dolných Pršanoch. V Radvani vydal dňa 22.novembra 1865 Andrej – Braxatoris Sládkovič, farár. Zdroj: cirkevný archív farského úradu v Radvani, filiálka Malachov, krabica č. 34
XVII Príloha č.18: Správa o konvertovaní Adama Majera z rímskokatolíckej cirkvi na
evanjelickú cirkev augsburského vyznanie, vydaná dňa 25.januára 1865 evanjelickým
farárom Andrejom Braxatorisom – Sládkovičom v Radvani. Zdroj: cirkevný archív farského úradu v Radvani, filiálka Malachov, krabica č. 34
XVIII Príloha č.19: Správa o konfirmácii Anny Haringovej, vydaná dňa 22. októbra 1865
evanjelickým farárom Andrejom Braxatorisom – Sládkovičom v Radvani. Zdroj: cirkevný archív farského úradu v Radvani, filiálka Malachov, krabica č. 34
XIX Príloha č.20: Popis dietok narodených Na pršianskej strane od 1.septembra 1850 do 31.augusta 1853. V Radvani vydal dňa 13.novembra 1866 Andrej – Braxatoris Sládkovič, farár. Zdroj: cirkevný archív farského úradu v Radvani, filiálka Malachov, krabica č. 34
XX Príloha č.21: Cudzojazyčné listy Andreja Braxatorisa – Sládkoviča napísané v Radvani v roku 1864 a 1866. Zdroj: cirkevný archív farského úradu v Radvani, filiálka Malachov, krabica č. 16
Vyjadrenie o Andrejovi Sládkovičovi: Mgr. Beata Fraňová, evanjelická farárka v Hrochoti, (adresa vymazaná pre účely tohoto blogu nie je potrebná)
Anna Selecká, zástupkyňa Materskej školy Andreja Sládkoviča a bývalá riaditeľka
osvetového strediska v Hrochoti, (adresa vymazaná pre účely tohoto blogu nie je potrebná)
SEKUNDÁRNE PRAMENE:
KRAUS, C.: Andrej Sládkovič 2. vyd. Martin: Osveta, 1972. 424 s.
KRAUS, C.: Andrej Sládkovič Poézia 2. vyd. Bratislava: Tatran, 1976. 643 s.
KRAUS, C.: Slovenskí romantici Poézia 1. vyd. Bratislava: Slovenský Tatran, 2001. 544 s. ISBN 80-222-0499-4
KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo v dokumentoch.1. vyd. Martin: Osveta, 1980. 255 s.
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania. 1.vyd. Malacky: Public, 1997. 247 s. ISBN 80-967587-2-1
ROSENBAUMAN, K.: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1.vyd. Bratislava: Obzor, 1984. 536 s.
INTERNET: OFICIÁLNE STRANY SLOVENSKEJ NÁRODNEJ KNIŽNICE: http://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2007/november-december/81.pdf 15.02.2011
Príloha č. 1: Andrej Braxatoris – Sládkovič, olejomaľba J. B. Klemensa
Zdroj: http://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2007/november-december/81.pdf 15.02.2011
[1]
KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ
SLÁDKOVIČ život a dielo v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta,
1980. s.102.
[2]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.14. ISBN 80-967587-2-1
[3] HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.13. ISBN 80-967587-2-1
[4] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.91.
[5] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.92.
[6] HORNÁČEK,
V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.15. ISBN 80-967587-2-1
[7]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.15. ISBN 80-967587-2-1
[8]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.16. ISBN 80-967587-2-1
[9]
KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ
SLÁDKOVIČ život a dielo v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta,
1980. s.106.
[10]
KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ
SLÁDKOVIČ život a dielo v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980.
s.106.
[11]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.16. ISBN 80-967587-2-1
[1] HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.9. ISBN 80-967587-2-1
[3] HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.9. ISBN 80-967587-2-1
[4] KRAUS, C.: Andrej Sládkovič Poézia 2. vyd. Bratislava: Tatran, 1976. s.7.
[5]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.17. ISBN 80-967587-2-1
[6] HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.9. ISBN 80-967587-2-1
[7]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.17. ISBN 80-967587-2-1
[8] HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.11. ISBN 80-967587-2-1
[9] KRAUS, C.: Slovenskí romantici Poézia 1. vyd. Bratislava: Slovenský Tatran,
2001. s.289. ISBN 80-222-0499-4
[10] HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.11. ISBN 80-967587-2-1
[11] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.89.
[12] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.90.
[13] HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.12. ISBN 80-967587-2-1
[14] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.91.
[15]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.12. ISBN 80-967587-2-1
[16] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.99.
[17] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.99.
[18]
HORNÁČEK, V.: Hrochoť vrchárske srdce Podpoľania.
1.vyd. Malacky: Public, 1997. s.13. ISBN 80-967587-2-1
[19]
KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ
SLÁDKOVIČ život a dielo v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta,
1980. s.99.
[20] KRAUS, C.: Životná púť pohronského SLÁVIKA ANDREJ SLÁDKOVIČ život a dielo
v dokumentoch. 1. vyd. Martin: Osveta, 1980. s.101.
PRÍLOHY
Príloha č.1: Andrej Braxatoris – Sládkovič, olejomaľba J. B. Klemensa
Príloha č.2: Evanjelický kostol v Hrochoti.
Príloha č.3 a č.4: Budova starej evanjelickej fary v Hrochoti, kde pracoval a býval Andrej Sládkovič.
Príloha č.5: Pamätná tabuľa Andreja Sládkoviča na budove starej evanjelickej fary v Hrochoti.
Príloha č.6: Evanjelický kostol s budovou starej evanjelickej fary v Hrochoti, kde pracoval a býval Andrej Sládkovič.
Príloha č.7 a č.8: Oltár a kazateľnica, z ktorej kázal aj Andrej Sládkovič v evanjelickom kostole v Hrochoti.
Príloha č.9: Lipa, ktorú zasadil na školskom dvore Základnej školy Andreja Sládkoviča v Hrochoti Andrej Sládkovič.
Príloha č.10 a č.11: Pamätná izba Andreja Sládkoviča v kultúrnom dome v Hrochoti.
Príloha č.12: Pokladničná kniha cirkvi evanjelickej hrochotskej s rukopisom Andreja Sládkoviča v pamätnej izbe Andreja Sládkoviča v kultúrom dome v Hrochoti.
Príloha č.13: 170. výročie narodenie Andreja Braxatorisa – Sládkoviča. Slávnosti v Hrochoti.
Príloha č.14.: Evanjelický kostol v Radvani.
Príloha č.15: Pokladničné lístky z obdobia stavby veže, dokladujúce „komu koľko treba vyplatiť za materiál alebo služby“. V neprítomnosti notára, podpísané Andrejom Braxatorisom – Sládkovičom, farárom.
Príloha č.16: Popis narodených od septembra 1853 do augusta 1859 vo Fábrikovej, v Radvani vydal dňa 22.novembra 1865 Andrej Braxatoris – Sládkovič, farár.
Príloha č.17: Popis narodených od 1.septembra 1853 do polovice augusta 1859 v Dolných Pršanoch. V Radvani vydal dňa 22.novembra 1865 Andrej – Braxatoris Sládkovič, farár.
Príloha č.18: Správa o konvertovaní Adama Majera z rímskokatolíckej cirkvi na evanjelickú cirkev augsburského vyznanie, vydaná dňa 25.januára 1865 evanjelickým farárom Andrejom Braxatorisom – Sládkovičom v Radvani.
Príloha č.19: Správa o konfirmácii Anny Haringovej, vydaná dňa 22. októbra 1865 evanjelickým farárom Andrejom Braxatorisom – Sládkovičom v Radvani.
Príloha č.20: Popis dietok narodených Na pršianskej strane od 1.septembra 1850 do 31.augusta 1853. V Radvani vydal dňa 13.novembra 1866 Andrej – Braxatoris Sládkovič, farár.
Príloha č.21: Cudzojazyčné listy Andreja Braxatorisa – Sládkoviča napísané v Radvani v roku 1864 a 1866.
*** koniec ***
PaedDr. Emília Uhláriková 